Veľkonočné zamyslenie - Kristus zaklopal aj na dvere tvojho srdca

Autor: Peter Ďuroška | 8.4.2020 o 12:00 | Karma článku: 5,81 | Prečítané:  261x

Prežívame pôstne obdobie, aké sme v našom živote doteraz nikdy predtým nezažili. A na ktoré celkom určite do konca svojho pozemského života nezabudneme, ak toto všetko bez ujmy na zdraví prežijeme.

V rodičovskom dome mám v izbe zavesený obraz modliaceho sa Krista v Getsemanskej záhrade, vedľa ktorého spia traja apoštoli. Dostal som ho do daru od nebohého starého otca a je dielom rosinského farára Antona Piterku. Pôsobil v našej farnosti do roku 1958, keď tu na Veľkú noc skonal. Scéna Kristovej opustenosti vo mne vyvoláva paralelu na stav, v akom sme sa nachádzali ešte pred mesiacom. Nedokázali sme s Kristom bdieť ani hodinu týždenne. Zaťažko nám padla aj jedna nedeľná hodinová svätá omša. Tak ako vtedy Ježiš povedal učeníkovi Petrovi: „Nevládali ste ani hodinu so mnou bedliť“ (Mt 26, 41).

A zrazu je všetko inak. Život sa otočil naruby. Vo svojej bohorovnosti sme si už nič nevážili. Boli sme farárskejší ako farár, biskupskejší ako biskup a pápežskejší ako pápež. Tak nám treba! Áno, tak nám treba ... spomaliť, zastaviť sa, zamyslieť sa, pouvažovať. A prehodnotiť vlastné priority, nastavené hodnoty, zaužívané zvyky, pomýlené názory. Apokalyptická situácia prinútila nás kresťanov uprieť pohľad viac na Boha. Pomaly začíname chápať veci z inej perspektívy. Nie z tej našej ľudskej, ale z nadčasovej. Zisťujeme, koľko toho vlastne k životu ani nepotrebujeme. Bez čoho všetkého sa dokážeme zaobísť, koľko zbytočností sme vláčili v našom osobnom karaváne. Nevedeli sme si už pohodlný život bez toho haraburdia predstaviť. Boli sme plní sebectva, nadutí v pýche, bezohľadní, bezbožní. A táto karavána našich karavanov by išla bez zmyslu naskrz morálnou púšťou ďalej, keby Boh nezatiahol záchrannú brzdu v podobe šíriacej sa choroby. Závratné tempo, extrémne nároky, množstvo aktivít a z toho plynúca vystresovanosť nás oberali o pokoj duše.

Prichádzame na fakt, čo je v skutočnosti dôležité a v našich osudoch najdôležitejšie. Hoci sa obávame vystaviť neistote a je náročné meniť zažité spôsoby správania, dostali sme obrovskú šancu nájsť pravý zmysel a dôvod našej existencie. Aj keď máme dojem, že sme v neriešiteľnej mizérii, musíme sa naučiť znova žiť. Až keď sa opäť staneme sami sebou, potom bude môcť vyjsť von medzi ľudí, do spoločnosti. Majme dôveru v Boží plán spásy. Zvlášť teraz v čase sviatkov Veľkej noci.

Prvýkrát v mojom živote dospelého kresťana nebudem zažívať spoločenstvo veriacich so svojím kňazom priamo v chráme. Takisto i celá moja rodina. Nebudeme mať plnú účasť na slávení eucharistie – na pamiatke Poslednej večere cez Zelený štvrtok, na obradoch a pašiách Veľkého piatku, na vigílii vzkriesenia Pána vo večer Bielej soboty, ani na veľkonočnú nedeľu zmŕtvychvstania – v najväčší kresťanský sviatok. Všetko budeme sláviť iba sprostredkovane vo svojich malých domácich Cirkvách – v našich rodinách. Na Kristovej obeti budeme o to viac prítomní aspoň duchovne, spojení cez televízne obrazovky alebo cez iné informačné kanály.

Dnešná situácia nás núti upriamiť pohľad na Boha, na veľkonočné posolstvo, ináč. Teraz chápeme, aká vzácna je kňazská služba pre našu nádej, pre našu vieru vo večnosť. Obývačky našich domovov nahradia sakrálny priestor miestnych kostolov. Kňaz sa dnes so sv. Pavlom modlí za svoj ľud: „Kľakám na kolená pred Otcom, po ktorom sa volá každá rodina na nebi aj na zemi, aby vám podľa bohatstva svojej slávy dal skrze svojho Ducha mocne zosilnieť na vnútornom človeku“ (Ef 3, 14 – 16). Áno, musíme byť vnútorne silní!  

Po skončení vysokoškolských štúdií som mal dlho na stole obrázok klopúceho Krista. Klopal zvonku na dvere podľa Zjavenia apoštola Jána: „Hľa, ja stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3, 20). Pod obrázkom bol napísaný text: Kristus zaklopal aj na dvere tvojho srdca, otvoril si mu? Vpustil si ho do svojho života vládnuť? Dnes máme viac času na seba, na rodinu, ale aj na svojho Boha. Hľadíme na Kristov kríž a prehodnocujeme priority. Predsavzali sme si nerobiť nič zlé, vyhýbať sa hriechu. Chceme konať dobro, milovať druhých, plniť Božiu vôľu, oslavovať Božiu lásku. Ježiš sa obetoval za nás a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v Jeho šľapajách. Ako kedysi predpovedal prorok Jeremiáš: „Dám im srdce, aby ma poznali, veď ja som Pán; budú teda mojím ľudom a ja im budem Bohom, pretože sa vrátia ku mne celým svojím srdcom“ (Jer 24, 7).  

„Dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16,33). Božia láska zvíťazila. Aleluja, radujme sa!

Požehnanú Veľkú noc, priatelia! Plnú milosti a pravdy. Inú ako inokedy, nezabudnuteľnú pre náš večný život...

 

ThMgr. Peter Ladislav Ďuroška

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Pribudli štyri obete covidu, PCR testy odhalili 66 nakazených

Počet pacientov v nemocniciach sa nezmenil, zostáva na čísle 81.


Už ste čítali?