Prvé, druhé, tretie... sväté prijímanie

Autor: Peter Ďuroška | 23.5.2017 o 11:09 | (upravené 16.6.2017 o 13:12) Karma článku: 7,12 | Prečítané:  389x

Slávnosť 1. svätého prijímania v našej farnosti Rosina pripadla tento rok na 6. veľkonočnú nedeľu. Od soboty obeda sme všetci tŕpli, aby sa nespustil dážď.

Ten by zničil nielen vonkajšiu výzdobu okolo kostola, ale z časti by prekazil aj samotný priebeh udalosti. Celý čas bolo poriadne zamračené a kvapky vody viseli vo vzduchu. Stretnutie prvoprijímajúcich detí a rodičov bolo totižto naplánované vonku pred farou, odkiaľ sa išlo v sprievode miništrantov a pána farára do Božieho chrámu.

Ako sme tak stáli pri fare a zhromažďovali sa, napadla ma jedna príhoda. Poľskému kňazovi Kazimierzovi Wójtowiczovi vyšla v roku 1991 na Slovensku zbierka príbehov s názvom O kázni a dáždnikoch. Práve táto rovnomenná príhoda z uvedenej knihy rozpráva o černošskom kazateľovi. V Afrike dlhý čas nepršalo, a preto zvolal modlitebné zhromaždenie, kde by si vyprosovali potrebný dážď. Pri kázni takto pokarhal svoje ovečky: „Vaša nevera, bratia a sestry, je už naozaj škandalózna. Prišli ste sem, aby ste prosili Boha o dážď po takom dlhom období sucha. A čo vidím? Ani jeden z vás sa neodvážil priniesť si so sebou dáždnik!“ My s manželkou sme si dáždniky na slávnosť nášho syna Petra nebrali. Dúfali sme, že počasie „vydrží“. Síce bolo trochu chladnejšie, ale vždy lepšie ako by mala byť horúčava, pri ktorej by deti odpadávali.

Kostol bol nádherne vyzdobený bielymi kvetinami na znak čistoty srdca prvoprijímajúcich dietok. Veľké poďakovanie patrí pre pani kostolníčky a upratovačky, ktoré výzdobu prichystali. Takisto aj rodičom, ktorí priložili ruku k dielu svojou pomocou, aby všetko prebehlo dôstojne. Dnes môžeme konštatovať, že slávnosť našich tretiakov naozaj dopadla dobre.

Veľká vďaka patrí pánovi farárovi Stankovi Vnukovi, ktorý deti celý školský rok pripravoval na hodinách náboženstva. V sobotu si deti u neho vykonali prvú svätú spoveď (sviatosť zmierenia alebo pokánia) a v nedeľu pristúpili k prvému svätému prijímaniu. Tridsať detí tak po sviatosti krstu prijalo ďalšie dve zo siedmich sviatostí Cirkvi. Najbližšie ich čaká sviatosť kresťanskej dospelosti, teda birmovanie. Ale to bude až o päť rokov. Dovtedy musia dokázať, že to so svojou vierou myslia vážne. Že prvé sväté prijímanie nebolo iba folklórom zo strany ich rodičov, aby to akože deti rýchlo mali za sebou. Potom by naše kresťanské presvedčenie nebolo brané vážne, ale bolo by iba na posmech ostatných.

Niekdajší môj konškolák kňaz Jozef Červeň v jednom blogu napísal, aby prvé sväté prijímanie nebolo zároveň aj posledné. Lebo v poslednom čase sme tohto javu mnohokrát svedkami. Našťastie, o väčšine našich detí to po pondelku neplatí. Väčšina z nich pristúpila už aj k druhému svätému prijímaniu. Dnes to môže byť tretie, zajtra štvrté, a tak ďalej.

Slzy sa mi tlačili do očí, keď naše nevinné deti prvýkrát prijali do srdiečka Pána Ježiša. Presne pred štyridsiatimi rokmi som v tom istom chráme prijal takisto po prvýkrát Telo a Krv Kristovu z rúk pána dekana Michala Galla. Pamätám si, že ako miništrant som prinášal k oltáru kalich na bohoslužbu obety. Môžem z osobnej skúsenosti potvrdiť, že dobrého a láskavého kňaza si človek natrvalo zapíše do svojej pamäti. Mám z tejto udalosti iba zopár čiernobielych fotografií, ale rád si ich s nostalgiou prezerám. Dodnes som prijal eucharistiu nespočetne mnohokrát a čerpám z nej silu pre život. Nielen ten duchovný. Naše deti budú mať omnoho viac záznamov o tejto významnej životnej udalosti. Snáď si ju o to lepšie zachovajú v živej spomienke.       

Na milú slávnosť rosinského farského spoločenstva prišli aj triedna pani učiteľka a pani katechétka. Aj im patrí veľké poďakovanie za to, že sa trpezlivo venujú deťom v škole. Myslím, že aj ony sú medzi deťmi veľmi obľúbené, tak ako ich duchovný otec. Získali si deti svojím výchovným spôsobom, láskavým prístupom, milotou, radami a pomocou.

Slovo prijímanie pochádza z latinského „communio“, čo znamená niečo spoločné ako spoluprijatie, spoluposedenie, spolurozdávanie, spolupodelenie, spoluobetovanie. Doslova vzájomné spoločenstvo, ktoré sa delí o chlieb, o eucharistiu. Tak ako sa Kristus delí medzi všetkých, ktorí sú spolu prítomní na svätej omši, ktorí spolu stolujú. Spoločná obeta svätej omše nás zaväzuje, aby sme sa rozdelili s inými. Nielen o chlieb, ale aj o materiálne veci, ak je niekto v núdzi. Máme sa rozdeliť s našimi schopnosťami, s našimi talentami, s našimi možnosťami, s našim časom, s dobrým slovom, s úsmevom, čiže s našimi darmi, ktoré sme dostali od Boha. To bude najlepší dôkaz toho, že to so svojou vierou myslíme skutočne úprimne. Aby sme boli ako prvotná Cirkev jedno srdce a jedna duša.

Príhoda o kázni a dáždnikoch, ktorú som uviedol v úvode blogu, má v inom vydaní voľné pokračovanie. Dáždnik si so sebou priniesol iba jeden malý chlapec. Má to súvislosť so slovami, ktoré povedal Ježiš svojim učeníkom: "Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva" (Mt 18, 3). Musíme mať vieru čistú a úprimnú ako nevinné dieťa.  

Pane Ježišu, vďaka Ti za nesmierne dary, ktoré nám skrze eucharistiu (sväté prijímanie) dávaš. Premeň naše „kamenné“ srdcia na srdcia skutočne ľudské, plné dobroty a lásky. Nech sa naša farská rodina rozrastá o ďalších spolu stolujúcich. Amen!  

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Sulík: Hlina sa zaťal, tak asi ešte musíme chvíľu počkať. Ale ja som trpezlivý

O Kočnerovej nahrávke Gorily nehovoril hneď aj preto, aby SaS nepriťažil.

Dobré ráno

Dobré ráno: Slota sa mal skrývať v chatke, našli sme ho v cudzej haciende

Pôvodne sme chceli len jeho vyjadrenie.

Stĺpček Petra Schutza

Prepisovanie štatistík robí z pomáhať a chrániť paródiu

Manipulované štatistiky sú zničujúcou byrokratizáciou systému.


Už ste čítali?