reklama

Pamiatka zosnulých – Dušičky

Od detstva žijem s vedomím, že smrť je pri nás veľmi blízko. Prvýkrát navštívila náš dom, náš dvor, náš dovtedy celkom pokojný a harmonický domov v rodinnom prostredí, keď som mal päť rokov (sestry mali štyri a tri roky). Nakumulovali sa na prvý pohľad neriešiteľné problémy. Smrť si vybrala nášho chorého otecka. Lepšie povedané on si vybral ju ako krutú daň svojho života. Mama sa z toho tiež nervovo zrútila. Odvtedy ma tieň smrti sprevádza dennodenne, každodenný môj život. Nikdy na tie októbrové dni spred takmer štyridsiatich rokov nezabudnem (o rok to bude presne 40. výročie), mám ich hlboko vryté v podvedomí. Udalosti s tým spojené zanechali výraznú a ťažko zmazateľnú stopu v mojej detskej dušičke. A potom aj v ďalšom nasmerovaní životného osudu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

V minulosti bolo zvykom, že mŕtvi zostávali doma až pokiaľ ich nepochovali. Po dedinách nestáli domy smútku, tak ako je tomu v súčasnosti. Pohrebná služba priviezla rakvu domov a zosnulý bol vystretý v najväčšej izbe, niekedy aj niekoľko dní. Pamätám si, že aj náš otec bol takto vystavený k rozlúčke s rodinou, príbuznými, známymi, priateľmi i ďalšími občanmi. V noci po dome nesvietili svetlá, boli zapálené iba sviečky. Všade bolo cítiť vosk a z neho sa rozplývajúci dym. Ani my deti sme nedokázali spať, bolo nám všetkým ťažko, prenikala nás úzkosť, strach. Navôkol sa rozliehal plač smútiacich. Tú atmosféru zažatých sviec a ich spáleného vosku mi teraz pripomínajú cintoríny na sviatok Dušičiek.Spomienky v nás vyvolávajú pocit nostalgie. Zvlášť keď sa nás smrť bytostne dotýka. Odchod milovaného človeka je pre nás príležitosťou zamyslieť sa. Nad sebou i svojím prežitým životom. Kde odchádza náš milovaný? Iba na cintorín? Do zeme, z ktorej bol vzatý? Do nenávratna? A navždy? Či až naveky? Aký to potom malo všetko zmysel za pozemského života? Oplatilo sa vôbec namáhať, pracovať, usilovať, obetovať pre druhých, pre rodinu, pre spoločnosť? Smrť nie je konečná stanica! Smrť je síce jediná spravodlivosť na tomto svete, rovnaká pre všetkých ľudí, bohatých i chudobných, starých a žiaľ mnohokrát aj mladých, zdravých i nevyliečiteľne chorých, jednoduchých aj neviem ako vzdelaných, ale nie je rozhodne definitívnym koncom. V to osobne verím a dúfam. Pomáha mi k tomu aj vyše dvetisícročná viera Cirkvi, dedičstvo predošlých mnohých generácií, nepopierateľná tradícia náboženstva, že duša človeka je nesmrteľná. A cítim to predovšetkým sám v sebe, že čosi ma priťahuje k vyšším, nadprirodzeným, duchovným hodnotám. To niečo nemôže byť samo od seba, musel to niekto do nás vložiť, zakódovať. A povzbudzujú ma k tomu nespočetné svedectvá ľudí, životné príbehy svätých mužov, či žien v dejinách, ktorých sviatok predchádza Dušičkám a je s nimi akoby priam prepojený (1. november je sviatkom Všetkých svätých). Súvis oboch sviatkov je výrečný, má viac ako len symbolický význam. Tajomstvo života a smrti je tu nádherne znázornené. Zvýrazňuje sa tu spojenie časnosti s večnosťou. Smrť je iba bránou k novému životu s Bohom.Dušičky, teda tí, čo nás predišli do večného života, nás očakávajú v Božej prítomnosti. Musíme si uvedomiť, že do večnosti sa neprichádza až po smrti, lebo k nej kráčame už za života na zemi. Už teraz prežívame začiatok svojej večnosti, dennodenne sa pre ňu rozhodujeme. Je preto krásne žiť v láske. Pretože nemilovať to je peklo už aj za života. Nesmieme zachraňovať len samých seba, do domu nášho nebeského Otca máme prísť spoločne s milovanými osobami. Tam sa stretneme i s ostatnými drahými zosnulými. Most lásky k Bohu dosahuje druhý breh večnosti len cez lásku k blížnym. A takisto nesmieme zabudnúť, že život je rastom vo vzájomnej láske a prípravou na našu večnosť. Lebo to, čo dáva zmysel životu, to dáva zmysel aj smrti.Práve koncom mesiaca októbra vychádza kniha amerického neurochirurga Alexandra Ebena s názvom Dôkaz neba. Lekár prežil sedem dní v klinickej smrti a opisuje vlastné zážitky zo stavu duše medzi nebom a zemou. Sám píše toto: „Moderná fyzika nám hovorí, že vesmír je nerozdeliteľnou jednotou. Pred mojím predsmrtným zážitkom boli takéto pojmy len abstrakciami. Dnes sú pre mňa realitou. Nielenže je svet a vesmír definovaný jednotou, ale je tiež definovaný láskou.“Keď budeme po tieto jesenné sviatočné dni navštevovať cintoríny, kde už tenká zimná biela perina pokryla hroby našich blízkych mŕtvych, či známych zosnulých, a navôkol pomrzli chryzantémy, tak si spomeňme v tichej modlitbe aj na tých, na ktorých si nemá už kto spomenúť. V žiari horiacich sviec a pri svetle zapálených kahancov môžeme predniesť i nasledovné slová modlitby: „Zomriem v Tvojom svetle, lebo som Ťa celou svojou túžbou, vo všetkých šťastných, ale i smutných udalostiach svojho života nikdy neprestal hľadať a dávať Ti v srdci sveta miesto, ktoré Ti právom patrí. Budem mať radosť, že zavriem oči v žiari svetla, ktorým je naplnený celý vesmír Tebou stvorený“ (podľa Teilharda de Chardina).Odpočinutie večné daj, Pane, všetkým zomrelým a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú v Tvojom svätom pokoji. Amen.

Peter Ďuroška

Peter Ďuroška

Bloger 
  • Počet článkov:  258
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Predseda Slovenskej asociácie zrakovo postihnutých športovcov (SAZPŠ), zvolený 8. decembra 2018, poslanec Obecného zastupiteľstva v Rosine, zvolený 10. novembra 2018, učiteľ náboženskej výchovy v ZŠ s MŠ Rosina, inak teológ a obyčajný pútnik, ... ktorý iba prechádza po tejto zemi a hľadajúci pravdu o sebe a o živote, nadovšetko to, čo je krásne, dobré, zmysluplné a hodnotné pre spásu duše - vlastnej i jemu milovaných osôb ... na pozemskej ceste smerujúcej do večnosti. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu