Robme ľudí šťastnejšími

Najrukolapnejším dôkazom môjho tvrdenia sú mi moji najbližší v rodine, manželka a deti. Keď som k ním láskavý, tak sa mi moje správanie vráti späť s ešte väčšou láskou. Je to pozitívna odozva, ktorá keď sa stane reťazovou reakciou, tak sa máme doma na čo tešiť. Aj my dospelí sa tešíme jeden na druhého, tak ako čakajú naše malé deti na nás. Zvlášť som to precítil teraz, keď som nebol tri dni doma. To bolo detskej radosti, bolo to nádherné stretnutie po niekoľkodňovom odlúčení. Veru, o to väčšie bolo potešenie z návratu späť. Ak v sebe prechovávame pozitívne emócie, náš život je krajší, šťastnejší i pokojnejší. Negativistický pohľad nám pokoja na duši nepridá. Hoci máme v sebe mnohokrát dilemu, či sa oplatí konať dobro. Prečo, načo a za čo? Snáď je mier v duši tou najsladšou odmenou, či nie? Veľmi dobre viem, že to nie je vždy ľahké, lebo už svätý Pavol písal o vnútornom zápase človeka: nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem. Všetok stres, ktorý v nás je, ktorý v sebe cítime, je vlastne rozporom s realitou, teda medzi takou, aká v skutočnosti je a tou, akú by sme si ju priali naozaj mať. V našom vnútri sa odohráva boj o pozície, a keď strácame na hodnote, tak zažívame akési napätie, niekedy až frustráciu. Na niektoré udalosti však nemáme žiaden vplyv, hoci dianie okolo nás každého istým spôsobom determinuje. Keď nám napríklad ochorejú deti na chrípku. Môžeme si vyčítať, že sme ich slabo chránili, ale nesieme vôbec nejakú vinu za to, že polovica žiakov školy je chorá? Taká je totižto realita, je zbytočné jej odporovať, lebo tu vzniká neopodstatnený vnútorný konflikt. Viníme sa za to, za čo sa odsudzovať netreba. Potrebné je siahať na veci dosiahnuteľné. Problémom je, že sa často miešame do záležitostí iných a nám vlastné zostávajú bokom. A tu je podstata disharmónie, trápia nás starosti druhých a sami sa kvôli nim zožierame. A to je celkom nerozumné. Či nie je jednoduchšie a aj múdrejšie byť nezávislým na týchto procesoch?Myslím si, že každý chce robiť všetko najlepšie, ako len vie. Popierať túto zásadu by bolo nezmyslom. V každom z nás je kus dobrého srdca, no u niekoho sa ešte možno neprejavilo navonok. Ale v jeho vnútri sa určite skrýva cit ľudskosti. Našou úlohou je objaviť ho v nich a dať im možnosť ukázať ho v tom najlepšom svetle. Teda robiť ľudí šťastnejšími. Lebo „srdce je to, čo z nás robí ľudí, ostatné je smetie“, tak hovorí Petronius.