Úradnícka byrokracia ako z čias totality

Vybral som sa do krajského mesta vybavovať žiadosti, moju i manželkinu. Slušne zaklopem na dvere a po vstupe pozdravím. Pridám ešte zdvorilostnú otázku: „Dnes ste tu sama? Úradníčka neodpovedá, je tu akési podozrivé ticho pred búrkou. Avšak tento dojem som v tej chvíli ešte nepociťoval. Až teraz pri písaní vkladám túto moju úvahu do celej situácie a dokresľujem časopriestor do diania okolo mňa. Možno som tú pani vyrušil pri niečom dôležitom a prišiel som v nevhodný okamih. Ale zdanie možnože iba klame. Podávam panej naše žiadosti a reakcia nenechala na seba dlho čakať. Namiesto očakávania, že mi s ochotou vyjde v ústrety a v snahe pomôcť nám, začalo tradičné presviedčanie ako sa to nedá, ako to nie je možné. No, proste samé komplikovanie a sťažovanie daného stavu. Ale v ďalšom úrade, odkiaľ som s odporučením odchádzal na tento úrad, mi povedali že si máme podať žiadosti, že máme na to nárok. Oponoval som teda. Hovorím, zákony sú rovnaké pre všetky úrady. Úradníčka sa typicky svojmu postaveniu na scéne začala brániť. Oni majú svoje zákony a my máme svoje zákony, podľa druhu úradu. Nakoľko sa jedná o rovnakú problematiku, odpovedal som tej pani, že nepozná a neovláda zákony, ináč by to musela vedieť. Ohradila sa, aby som ju neurážal.Povedal som nech zavolá do druhej inštitúcie, nech si to overí, veď odtiaľ ma pre potvrdenie vyslali. A tak sa telefonovalo. Podľa novely zákona som mal pravdu, pani ostala v pomykove. Druhej kolegyni, ktorá medzitým prišla, položila kontrolnú otázku - vedela si, že to je tak? Tá pre istotu diplomaticky, zrejme z kolegiality a aby ma upokojila, odpovedala, že sú také prípady a posudzuje sa to individuálne podľa žiadateľov. A tak urazená ješitnosť pracovníčky úradu prešla do protiútoku. Ja vám to nedám, najprv mi budete musieť doniesť z toho druhého úradu potvrdenie. Len ma neustále preháňate z úradu do úradu, prechádzala už aj mňa trpezlivosť. Čo v tejto republike pravá ruka nevie, čo robí ľavá? Pritvrdil som, povedal som, že podám na ňu sťažnosť. A to som nemal. Už ma aj chcela šikovať za vedúcou, aj za riaditeľkou. A vyletela predomnou z kancelárie. Na chodbe som jej stihol iba povedať, aby mi odpoveď poslala poštou. Ku vedúcej som nešiel, lebo za ňou som sem neprišiel. Keď bude nevyhnutné, tak ju navštívim sám, nepotrebujem doprovod. Ešte by to mohlo dotyčnej pani ublížiť, či uškodiť, a to som v danom momente nechcel. Nie je to môj štýl. Veď ona sa dokáže sama pred vedúcou pochváliť. Mne stačilo, že neovláda problematiku a podľa môjho názoru nie je človek na správnom mieste. Keby sa mi to nestalo už tretíkrát u tej istej úradníčky, vedel by som zmeniť názor. Pohľad z druhej strany barikády, spoza kancelárskeho stola, je inakší. Teraz už len čakám, či sa to vehementné a neodkladné domáhanie návštevy u vedúcej, prejaví aj tak promptne pri vybavovaní celej mojej záležitosti.