Kňaz Michal Gallo ako politický väzeň - 100. výročie narodenia

Autor: Peter Ďuroška | 19.9.2016 o 17:25 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  76x

Dnešní mladí ľudia si už nepamätajú prenasledovanie kresťanov počas totalitného komunistického režimu. Zvlášť kňazov, bohoslovcov, seminaristov, rehoľníkov, rehoľných sestier a ďalších duchovných osôb.

Všetko cirkevné bolo pod dohľadom štátnej moci a štátnej bezpečnosti, pod prísnym dozorom tajných, takzvaných „eštebákov“. Šťastie mal ten, kto sa s nimi nestretol. Alebo ten, kto sa s nimi možno aj stretol, ale o nich nevedel. Lebo ani netušil, kto v jeho okolí spolupracuje s neľudským štátnym systémom, kto sleduje každý jeden váš krok, akúkoľvek činnosť a udáva vás. Vo veľa prípadoch takto robili i najbližší rodinní príslušníci. Chodili priamo do kostolov a hlásili pohyb veriacich ľudí. Najmä vzdelaných a z vyšších kruhov. Tí mohli byť najviac nebezpeční ako triedny nepriateľ pre socialistické zriadenie. Nahlasovalo sa, že kto a kde si dal pokrstiť deti, či boli na birmovke, či navštevujú náboženskú výchovu, či sa sobášili v kostole, či rodičia mali katolícky pohreb, či sa nezúčastňujú na farských aktivitách alebo púťach. A dalo by sa toho ešte veľa vymenovať o donášačoch a informátoroch. Teraz je potrebné popasovať sa so štyridsaťročnou devastáciou morálnych hodnôt nášho národa, lebo už dorástla nová porevolučná generácia.

Keď som v roku 1986 nastúpil na teologickú fakultu, mal som osobnú skúsenosť s takýmto konaním ideologických predstaviteľov. Študentov sa snažili rôznym vábením a mámením získať na svoju stranu. Aby prezrádzali na svojich spolužiakov, ale i na profesorov a predstavených seminára. Vedeli sme, že niektorí spomedzi nás podľahli nátlaku. Boli však aj takí, ktorí do celoslovenského kolégia v Bratislave prišli iba za týmto účelom. Mali z toho určitý profit. Vklinili sa do menšieho kolektívu a potom „bonzovali“. Zrejme to neboli ani veriaci ľudia. My, ktorí sme chodili na stretnutia s biskupom Korcom a kňazmi podzemnej cirkvi do bytov v Petržalke, sme museli byť veľmi opatrní a obozretní. Samotní kňazi nám rozprávali o praktikách mocných, o psychickom terore, ponižovaní, zosmiešňovaní, vyhrážaní. Pri výsluchoch boli aj fyzicky týraní a mučení. Niektorí z nich krutosť režimu a drastické zaobchádzanie neprežili. Cirkev ich v dnešných časoch vyzdvihuje na oltár ako svätých alebo blahoslavených. Vydávali svedectvo o Bohu až do mučeníckej krvi. Vďaka nim sa program postupnej likvidácie náboženstva nevydaril. Lebo mučeníci sú semenom nových kresťanov.

V seminári sme zažívali strach, podozrievanie, obavy, obmedzovanie osobnej slobody, slobody slova a prejavu. Bola nám kontrolovaná každá pošta, každá doručená zásielka. A keď nás pozvali na koberček, tak sa informovali, kto nám to vlastne z domova alebo zo zahraničia píše. Nevedeli sme, komu z ľudí môžeme vôbec veriť. Bolo tu dosadených veľa kolaborantov, ktorí nás mali dôsledne zmapovaných od hlavy až po päty. Našťastie, nie až do špiku kostí. Vo vnútri sme sa cítili duchovne slobodní. Tragédiou bolo, že takto konali i niektorí z tých, ktorí nám mali byť vzorom. Hlavne, keď navonok proklamovali svoju vieru. Tu vznikal veľký rozpor medzi slovami a skutkami a zároveň i konflikt vo svedomí. Vďakabohu, že prišla nežná revolúcia, ktorá tieto pomery v seminári úplne zmenila. Rektorom sa stal rehabilitovaný biskup, neskôr kardinál, Ján Chryzostom Korec. 

Dnešná doba už zabudla na tieto metódy zastrašovania. Jeden kňaz sa vyjadril, že odpustiť treba zlé počiny, ohavné skutky, ale zabudnúť na nezmyselné utrpenie sa nesmie. Veď toto počínanie bolo proti zdravému rozumu – potierať tých, ktorí sa snažili čestne žiť podľa kresťanského presvedčenia. Práve oni boli zárukou občianskeho, sociálneho, či kultúrneho rozvoja a pokroku krajiny. Zločiny komunizmu a bezprecedentné praktiky štátnej bezpečnosti musíme odsúdiť. Spoločnosť sa nesmie zmieriť so žiadnou formou psychického útlaku, bezprávia, šikanovania, nespravodlivosti, či zastrašovania. Sú to hriechy proti blížnym a najmä proti Božej láske. Tí, ktorí boli utláčaní, mnohokrát nemali chuť o týchto hrozných veciach rozprávať. Utláčatelia sa neštítili žiadnych donucovacích prostriedkov. Istý aktívny kňaz pracujúci s mládežou si našiel na fare povraz so slučkou. Vraj za podvratnú a protištátnu činnosť. Strašné! Na fary chodili takzvaní okresní cirkevní tajomníci. Nedali sa zahanbiť ani členovia zborov národnej bezpečnosti (esenbáci), či príslušníci ľudových milícií.

Pán dekan Michal Gallo bol takisto prenasledovaný komunistickým režimom, bol odsúdený a v rokoch 1953 – 1960 väznený na nútených prácach v uránových baniach vo Valdiciach. Tam končila väčšina kňazov, aby im zlomili zdravie a prinútili ich poddať sa. A hoci väčšina kňazov o zdravie prišla, oni zostali verní Kristovi. Nezradili a nezapreli svoju vieru. Práve naopak, tá im dala silu prežiť a prekonať príkoria osudu. 28. septembra si pripomíname 100. výročie narodenia dušpastiera, ktorý v rokoch 1969 – 1981 pôsobil v našej farnosti Rosina s filiálkou Trnové. Vo veku nedožitých 65 rokov tu poznačený bolestnou životnou skúsenosťou skonal. Pochovaný je vo svojom rodisku v Dobrej pri Trenčíne, kde mu bola v roku 2006 odhalená pamätná tabuľa ako politickému väzňovi. Vtedy na slávnosti odslúžil svätú omšu kňaz Anton Srholec, s ktorým boli spoločne zavretí. Pietneho aktu sa zúčastnili aj veriaci farníci z obce Rosina, kde mu teraz bude taktiež odhalená pamätná tabuľa. 

Pán dekan bol úzko spätý s našou rodinou. Starý otec pomáhal pri mnohých prácach na kostole ako murár. Môj otec mu bol organistom. Neskoršie aj ďalší dvaja strýkovia. Od mojich piatich rokov som pri pánovi dekanovi miništroval vďaka tete, ktorá bola kostolníčkou a starala sa s ďalšími dobrovoľníkmi o kostol. Až do jeho smrti. Na fare sme mali vždy otvorené dvere. V rodinnej biblii, ktorá bola darom od pána dekana za služby miestnej farnosti, som našiel založenú ručne písanú kázeň tohto obľúbeného duchovného pastiera. Budem z nej citovať: „Človek je tvor mäkký, slabý a krehký. Ak je jeho duša preniknutá hlbokou vierou, odolá všetkému náporu, či ide o rany osudu alebo pokušenia alebo čokoľvek iného. Ale len viera živá, plamenná je v stave činiť také divy. Všetko sa míňa a pominie, len Boh a jeho prisľúbenia trvajú na veky.“ Na tomto zažltnutom liste je na záver dopísané zvýrazňovačom: „Väzeň č. 140580“. S najväčšou pravdepodobnosťou to bolo jeho osobné číslo politického väzenstva v komunistickom žalári.

V súčasnosti sa objavujú a vychádzajú na povrch mnohé zverstvá nepochopiteľného ideologického boja totalitných režimov. Akú cenu museli zaplatiť duchovní vodcovia mnohých národov? Akú cenu museli zaplatiť veriaci ľudia, ktorí hrdinsky vyznávali svoju vieru? Nespočetnekrát cenu života. Pre nich to bola však cena večného života za mučeníctvo. Ale život väzňa s nálepkou „politický“ fakticky nemal žiadnu cenu. Hlavným cieľom útokov bolo potupiť a znevážiť ľudskú dôstojnosť. Musíme si pripomínať ich obety za našu slobodnú budúcnosť. Ich utrpenie v pracovných lágroch alebo v chladných uzavretých samotkách. Mučenie a despotizmus dozorcov za múrmi väzníc. Tie skrývajú často nevypovedané tajomstvo zla a bolesti. Zločiny proti ľudskosti. Atmosféru barbarstva vraj inteligentných tvorov.

Aj dnes máme novodobých martýrov, ale aj novodobých konfidentov i novodobé eštebácke praktiky. Ježiš však hovorí, že nič nie je skryté, čo by sa nevyjavilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo a nedostalo na verejnosť. Boh sa donekonečna vysmievať nedá a nenechá. Zastavme lavínu zla, falošnosť skrývaných úmyslov. Ak kresťan pranieruje kresťana, tak takéto kresťanstvo svet ľahko zmetie. Ten, kto si neváži druhých ľudí, sám si nič dobré nezaslúži. Nedopusťme, aby sa niečo podobné z nedávnej minulosti zopakovalo v čase slobody ducha a demokracie. Lebo ak my budeme mlčať, kamene budú kričať. Jeden taký bude odhalený vo farskom kostole sv. Kataríny Alexandrijskej v Rosine s textom:

„ Človek nežije iba z lásky, ktorú prijíma, ale hlavne z tej, ktorú daruje.“ (Matka Tereza)

S veľkou vďačnosťou za darovanú lásku a  za pastoračné pôsobenie vo farnosti  v rokoch 1968 – 1981 kňazovi Michalovi Gallovi, ktorý trpel za vieru počas komunizmu venujú s úctou vďační veriaci pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia. V Rosine 28.9.2016.

Medzi mojimi spismi som našiel Nový zákon pre ľudí našej doby, ktorý vlastnoručne napísal pán dekan Michal Gallo:

Boh miluje tých ľudí, ktorí vedia, že sú chudobní pred ním. Práve im pripadne jeho kráľovstvo.

Boh miluje ľudí, ktorí znášajú utrpenie. Práve ich poteší.

Boh miluje ľudí, ktorí sú hladní po jeho spravodlivosti. Práve oni ju dostanú.

Boh miluje ľudí, ktorí sú milosrdní. Práve voči ním bude milosrdný.

Boh miluje ľudí, ktorí majú čisté srdce. Práve im sa ukáže.

Boh miluje ľudí, ktorí vytvárajú ovzdušie pokoja. Práve ich nazve svojimi deťmi.

Boh miluje ľudí, ktorí sú pre neho utláčaní. Práve im patrí jeho kráľovstvo.

Tak Boh miluje aj vás, keď vám pre neho nadávajú, prenasledujú vás a zlomyseľne ohovárajú. Buďte teda plní radosti a dôvery, lebo Boh vám dá veľkú odmenu. Ani prorokom pred vami sa nevodilo ináč.

Pán dekan, v Rosine na Vás ani po rokoch nezabúdame! Práve naopak, spomíname a ďakujeme za Váš životný príklad vernosti Kristovi! 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Celý svet dýcha smrteľne špinavý vzduch, aj Slováci

Nová správa od Svetovej zdravotníckej organizácie odhaduje, že 9 z 10 ľudí žijú v prostredí so znečisteným vzduchom.

DOMOV

Policajné uniformy menia, takto budú vyzerať po novom

Hodnota oblečenia policata bola vlani na úrovni 890 eur.

DOMOV

V prípade znásilnenia v Čistom dni pochybil vyšetrovateľ i prokurátor

Previerku nariadila Generálna prokuratúra.


Už ste čítali?