Vianočné zamyslenie - Naša duša túži po pravom Svetle

Autor: Peter Ďuroška | 21.12.2014 o 19:21 | Karma článku: 7,32 | Prečítané:  263x

Na začiatku tohtoročného adventu sme navštívili v Martine akademického maliara Ladislava Záborského. Deväťdesiattriročný majster štetca a farieb na nás zapôsobil obdivuhodným pokojom a vnútornou vyrovnanosťou. V priateľskej atmosfére a pri popíjaní dúškov dobrého čaju, ktorý nám starostlivo uvarila jeho dcéra a opatrovateľka v jednej osobe, nám vyše hodinový rozhovor ubehol veľmi rýchlo sťa  mihnutie oka. V hosťovskej izbe plnej autorových umeleckých diel sme sa cítili ako doma, zažívali sme priam rodinnú pohodu.

Majster Záborský si s nami zaspomínal na dobu svojej mladosti, na ťažké obdobie 2. svetovej vojny, keď sa narýchlo a tajne ženil zavčas rána pred rorátnou svätou omšou za prítomnosti neznámych svedkov (deň našej návštevy pripadol presne na 70. výročie jeho sobáša). Živo nám porozprával o časoch uväznenia za totalitného režimu pre údajnú velezradu. V skutočnosti to však bolo pre jeho náboženskú aktivitu. Pod nátlakom musel podpísať nepravdivú a dehonestujúcu zápisnicu, aby zabránil horším príkoriam jeho bezbrannej manželky s maličkými deťmi, ktorými sa mu prenasledovatelia vyhrážali. Majster inšpiratívnych obrazov nám dokonca sám prečítal (a to bez okuliarov) niekoľko optimistických básní, ktoré zložil na samotke vo väzení. Pobyt v nej bral ako duchovné cvičenia, ktoré ho vnútorne posilňovali. Úplne rehabilitovaný bol spoločnosťou až v roku 1990 po nežnej revolúcii.

Dnes maliar Záborský ďakuje Bohu za každý nový deň, za každodenný dar prijímania eucharistie, za možnosť vydávať svedectvo o Božej láske. Na úctyhodný vek tento náš vzácny slovenský umelec vôbec nevyzerá, pamäť mu slúži veľmi dobre. Ak Pán Boh dá, tak o mesiac sa dožije ďalších narodenín, a to pri relatívne dobrom zdraví. A má len jedno nádherné a posledné prianie – dostať sa čím skôr tam hore do „nebíčka“, ako ho s veľkou túžbou duše nazýva. K jeho srdcu drahým, ktorí ho predišli do večnosti. Požehnaný to muž! Či nemôžeme na neho vzťahovať krásne verše od proroka Ozeáša: „Povrazmi ľudskosti som ich tiahol, lanami lásky“ (Oz 11, 4)? Za vernosť, vytrvalosť, nezlomnosť charakteru, ho Boh odmeňuje dlhým životom a plodnou výtvarníckou tvorbou.

Dostal sa mi do zbierky majstrov obraz s názvom „Duša túži po Svetle“. V čase, keď sme na adventnom venci zapálili už štvrtú poslednú sviecu, ma napadá motív z tohto obrazu. A to z dôvodu, že Vianoce sú obdobím, keď naše duše skutočne túžia po pravom Svetle. Tak ako o tom básnil už pradávno starozákonný žalmista: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou. Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom; kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár? (pozri Kniha Žalmov 42, verš 2 – 3). Alebo na inom mieste kráľ Dávid medituje: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo, ako vyschnutá, pustá zem bez vody, tak ťa túžim uzrieť vo svätyni a vidieť tvoju moc a slávu“ (Žalm 63, 2 – 4). Jas svetla na adventnom venci počas štyroch adventných týždňov naberal na intenzite. Svetlo sa pribúdaním počtu rozžiarených sviec stupňovalo. Teraz je najväčšie, lebo symbolizuje, že Pán je už blízko, celkom blízučko. Jeho narodeniny sú totižto najsvetlejším okamihom v dejinách spásy.

Novozákonný svätopisec evanjelista a Ježišov apoštol Ján vo filozofickom prológu svojho evanjelia píše: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet“ (Jn 1, 9). Svedectvo o ňom vydal posledný prorok Starého zákona svätý Ján Krstiteľ. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. O tridsaťročnom Ježišovi hovoril: „On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi“ (Jn 1, 27). Keď Ján Krstiteľ videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“. Pri krste v Jordáne zbadal, že na Ježiša zostupuje Duch v podobe holubice a že spočinul na ňom. Preto hovoril: „ A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn“ (Jn 1, 34). Ján Krstiteľ nám poodhalil identitu bytia Ježiša Krista na začiatku verejného účinkovania, lebo z neba pri tejto udalosti zaznel hlas nebeského Otca: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie“ (Mt 3, 17). Hoci tajomstvo vtelenia bolo teologicky prezradené už omnoho skôr pri zvestovaní pred Ježišovým narodením.

Vo vianočnom období slávime sviatok krstu Pána a pri bohoslužbách čítame práve o týchto skutočnostiach. Sú výrečným dôkazom toho, že Ježiš je pre nás pravým Svetlom, Božím Baránkom, Božím Synom, teda jednoducho Vykupiteľom sveta. Anjel ešte pri zvestovaní Panne Márii povedal: „On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca" (Lk 1, 32 – 33). Pri obetovaní Ježiša rodičmi v jeruzalemskom chráme staručký Simeon vzal dieťa do náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu“.  A Márii predpovedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, a tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (porovnaj Lk 2, 28 a nasl.).

Ježiš prichádza ku každému jednému z nás, aby niesol náš hriech, vyniesol ho až po drevo kríža a sňal z našich pliec bremeno hriešnosti. My nie sme hodní rozviazať mu ani remienok na obuvi podľa slov Jána Krstiteľa, ktorý na rozdiel od nás predsa len žil svätým a asketickým spôsobom života. Boží Syn mal v sebe schopnosť očistiť celé ľudstvo od jeho vlastnej biedy. Nie náhodou si vybral život po boku najhriešnejších svojej doby. A dnes je stále pri tých, ktorí trpia, sú ponižovaní, utláčaní, prenasledovaní, odvrhovaní, či akokoľvek diskriminovaní. Takisto zakusoval všetky pocity ľudského srdca v tých najhorších situáciách, v bezprostrednom spoločenstve najodvrhnutejších ľudí.

Tak ako sa Ježiš narodil pre tento svet, tak sa máme aj my narodiť pre nebo, pre večný život v pravom Svetle. Lebo po ňom ľudská duša od prirodzenosti túži. Jedine Kristus dokázal dať celkom jednoznačné odpovede na otázky zmyslu našej existencie. Kristovo učenie úplne uspokojuje ľudského ducha. Dieťa z betlehemských jasličiek prináša pokoj všetkým ľuďom dobrej vôle. Svetlom viery a poznaním osvecuje rozum skutočne každého človeka, ktorý sa mu s pokorou klania a prijíma ho za svojho Vykupiteľa a Pána. Veď i obyčajných pastierov v presvätú noc ožiarila Pánova sláva.

Blahoslavenej Matky Terezy z Kalkaty sa raz novinári pýtali, čo považuje za svoj najväčší životný úspech. Odpovedala typicky svojsky: Čo je to úspech? Také niečo z evanjelií vôbec nepoznám, hovorí sa tam iba o obetavej službe. Aké výstižné a veľavravné pre naše časy, poznačené túžbou po sláve, karierizmom, všakovakými celebritami a nutnosťou pomoci tým, ktorí pod vplyvom egoizmu strácajú cit pre ľudskosť. Matka Tereza bola jednoduchou osobnosťou, ktorá vlastnila inteligenciu viery, intuíciu spočívajúcu vo videní vnútornej podstaty evanjelia. Mohol som sa o tom na vlastné oči presvedčiť ako študent, keď osobne navštívila seminár bohoslovcov v Bratislave. Keď človek nechá cez seba prenikať lúče Božej milosti, keď doslova presvieti svoj život sviatosťami, keď dokáže vyžarovať svetlo, šíriť všade okolo seba dobrotu, lásku, pokoj, milosrdenstvo, keď dovolí pôsobiť vo svojej duši samému Bohu, vtedy je na ceste správnym smerom za vytúženým cieľom.

Akademický maliar Ladislav Záborský sa takto vyznáva: „A teraz skutočne môžem povedať, že dostávam stonásobne viac a mám pevnú nádej na večný život v nebi. A čo tam môžeme očakávať, to je to najfantastickejšie. Budeme vidieť Boha a jeho nekonečnú lásku k nám. Všetko nepredstaviteľne krásne a dobré bude okolo nás a v nás. Tak sa na to teším, že hoci mám vyše deväťdesiat rokov, cítim sa duševne mladým, lebo táto krásna večnosť je ešte len predo mnou“. Hlboká dôvera majstra pramení v nevyčerpateľnom Zdroji, z ktorého čerpá každodenne posilu. Vo väzení pozeral v noci cez mreže na oblohu a vznikla báseň Hviezda. Jej záver je skvostný: „Aj tá hviezda na oblohe cez mreže ti šepká: Moja púť je miliónročná , tvoja však je večná!“ Nebo je tak závažná realita, že sám Boh k nám prichádza na svet skrze Syna, aby nám otvoril bránu neba, kde budeme prežívať nekonečnú Božiu radosť a pociťovať neustálu prítomnosť Božej lásky. „Staneme sa účastníkmi Božej prirodzenosti“, ako to píše v liste apoštol svätý Peter (pozri 2 Pt 1, 4).

Na prvé Vianoce sa stal jedinečný a neskutočný zázrak, lebo Bohu nič nie je nemožné. Nebo sa spojilo so zemou v záujme všeobecného dobra, pre záchranu celého ľudstva. Večnosť sa k nám sklonila, aby nás pozdvihla do stavu nadprirodzenej milosti, do transcendentálnej roviny bytia. Tak ako o tom píše svätý Pavol v liste Títovi: „Veď Božia milosť sa zjavila na spásu všetkým ľuďom  a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakávali blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud, horlivý v dobrých skutkoch“ (porovnaj Tít 2, 11 – 14). Ťahaj aj nás, Pane, svojimi povrazmi ľudskosti, lanami svojej lásky!

A Boh si nás naozaj priťahuje prostredníctvom rozmanitých situácií. Tie najkrajšie sú, keď môžeme sviatky narodenia Pána sláviť  v kruhu svojej rodiny, medzi svojimi najdrahšími a najbližšími. Keď sa môžeme stretnúť doma okolo jedného stola a pri vyzdobenom vianočnom stromčeku. Tiež ako jedno veľké spoločenstvo veriacich v chráme pri jasličkách nášho Spasiteľa. A uvedomovať si vzájomnú spolupatričnosť, popri ktorej všetky naše duše túžia po pravom Svetle. Ono nikdy nezhasne a bude nám večne svietiť. Pre nás platia slová evanjelia: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16).

Hviezda, ktorá ukazovala cestu mudrcom od východu k novonarodenému Mesiášovi pred dvetisíc rokmi, už zhasla. Svetlo z Betlehema však neustále osvecuje naše životy a napĺňa všetky správne túžby nášho vnútra. Milostiplné Vianoce a požehnaný nový rok, moji milovaní! Tak ako Ježiš Kristus aj vy ste svetielkom môjho duchovného sveta na pozemskej púti smerujúcej do večnosti.

ThMgr. Peter Ladislav Ďuroška

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?