Veľkonočné obdobie trvá v Cirkvi päťdesiat dní

Autor: Peter Ďuroška | 10.4.2012 o 15:27 | Karma článku: 7,41 | Prečítané:  356x

Počas veľkonočného obdobia si Cirkev pripomína zjavovanie vzkrieseného Ježiša svojim najvernejším apoštolom a učeníkom. Prvej sa ukázal v nedeľné veľkonočné ráno v záhrade, kde bol hrob, Márii Magdaléne. Ženy sa zavčas rána pobrali k hrobu, aby pomazali Ježišove telo. Robili si starosti s tým, kto im odvalí veľký kameň z vchodu. Lenže ten bol už odvalený. Ženy sa rozbehli za Petrom a Jánom so zvesťou, že niekto vzal Pána z hrobu a nevedia, kam ho uložili. Obaja apoštoli bežali k miestu pochovania, ale v hrobe našli len zvinuté plachty a poskladanú šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Mária Magdaléna si myslela, že sa rozpráva so záhradníkom, ale po dôvernom oslovení v ňom spoznala Krista. Aj ďalším zvestovala: „Videla som Pána!“ Oni jej nechceli veriť, mysleli si že, blúzni. A v duchu zrejme uvažovali, že čo rozpráva tá bláznivá ženská s pošramotenou povesťou z minulosti?

V ten istý deň sa Ježiš zjavuje dvom pútnikom na ceste do osady Emauz. V teň deň sa určite ukázal ešte Petrovi a svojej Matke Márii. Neskoršie sa zjaví apoštolom zídeným vo Večeradle, chýbal tu však Tomáš. On neveril, že Ježiš vstal z mŕtvych, lebo ho nevidel. Mohli by sme povedať, že to ani nebola nevera, ale skôr typická ľudská vlastnosť závisti. Tomáš akoby závidel ostatným, že oni sa stretli s Pánom. Ježiš sa napokon zjavuje aj jemu, aby ho posilnil vo viere. Židia podplatili stráže, aby tvrdili, že v noci, keď oni spali, prišli Ježišovi učeníci a ukradli jeho telo. A tieto reči sa šíria medzi Židmi dodnes. Ale ako sa mohli spiaci vojaci takto vôbec vyjadrovať? Či môžu byť spiaci ľudia hodnovernými svedkami? Z toho potom pramenili rôzne dohady a klebety. A tie sa rýchlo rozmáhali po širokom okolí. Tradícia veľkonočnej šibačky má údajne pôvod v rozháňaní žien korbáčom, keď sa zhromažďovali a rozširovali správu o zmŕtvychvstaní Ježiša. Židovskí vojaci ich šľahali a oblievali vodou, aby sa rozišli a nerozchyrovali nový blud. O neochvejnej odvahe pri ohlasovaní evanjelia a svedectve apoštolov som písal v ostatnom blogu. Položenie vlastných životov za vieru v osláveného Ježiša Krista, udatnosť obetovať sa na smrť pri prenasledovaní kresťanov, sú v zástupe nespočetného množstva mučeníkov ďalším dôkazom nadprirodzeného charakteru náboženstva. Vzkriesenie je totižto otázkou trvania, pokračovania života po smrti. Je nádejou večnosti, prechodu z pozemského do večného života v nebeskom kráľovstve. Smrť je pre veriaceho kresťana jeho osobnou, pravou Veľkou nocou. V Pánových očiach má veľkú cenu smrť jeho svätých. Malý štvorročný syn ma včera zaskočil otázkou: „Ocko, že Ježiš poznal svoju cestu?“ Neviem, kde sa v jeho rozumovom uvažovaní, objavila takáto existenciálna otázka. Ona sa bytostne dotýka každého z nás. Možno pri čítaní ilustrovanej detskej biblie, kde názorne videl obetu života Spasiteľa a živo sa zaujímal o jeho príbeh, o ukrižovanie. A potom o vzkriesenie, keď Ježiš vstal z hrobu ešte krajší ako bol predtým. Vyjadril svojím spôsobom fakt, že všetci máme svoju vlastnú životnú cestu a isté poslanie tu na zemi. Síce nevedomky, ale nádherne. Obeta Ježišovho života má nevyčísliteľnú, nezmerateľnú, nesmiernu hodnotu. Kto by dokázal zrátať hodnotu všetkých ľudských životov od stvorenia sveta až po súčasnosť. A odteraz až do konca vekov? Naozaj potrebný bol hriech Adamov. Šťastná to vina, ktorá k nám priviedla tak vznešeného Vykupiteľa. Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky. Boh nás vo svojej láske stvoril, ale bez nášho súhlasu nás nespasí. Musíme sa o to aj sami pričiniť, priložiť ruku k jeho dielu. Neveriaci však popieraním Božej existencie a večnosti zavrhujú zmysel života a konečný cieľ jestvovania. Bez tejto plnohodnotnej nádeje mi život pripadá ako márnosť. Veriaci človek svojím náboženským životom odovzdáva historickú štafetu apoštolov, ktorí bežali k prázdnemu hrobu, aby sa na vlastné oči presvedčili o pravde zmŕtvychvstania. V dnešnej dobe moderného pohanstva sa ľudia akoby báli správy o vzkriesení. Lebo by museli zmeniť svoj zaužívaný hriešny spôsob života. Morálka a Ježišove prikázania ich vyrušujú, nedávajú im pokojne spávať, lebo hriech ťaží na duši a ubíja slobodu. Ježiš sa obetuje, aby odvalil ťažký kameň z hrobu nášho srdca. Ak žijeme v hriechu sme duchovne mŕtvi. Zlo nás drží akoby pochovaných zaživa. Uveriť Bohu, že Ježiš žije, je podstatou vykúpenia. Ak neveríme, už sme sa vopred odsúdili pre zatratenie. Ježiš sa chce zračiť v našom živote, v našom zmýšľaní, slovách, konaní, skutkoch. Lebo raz budeme musieť vydať počet z veľkonočnej nádeje šíriteľov evanjelia, ktoré má moc premeniť aj prekážky v podobe zavaleného hrobu na prozreteľnostné príležitosti spásy prostredníctvom viery Kristových nasledovníkov.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?