Biela sobota - posledný deň Posvätného trídua (trojdnia)

Spasiteľova krv bola preliata, dlžobný úpis hriechov bol zmazaný, zmierenie s Bohom bolo znovu nadobudnuté. Ježišova smrť sa stáva našim novým životom, napriek bezpráviu nám získal výkupné práva. Kristus uzatvoril novú zmluvu medzi Bohom a ľuďmi, s celým budúcim ľudským pokolením. Pre horlivcov za popravu Ježiša to bola víťazná slávnosť Veľkej noci. Najväčší kritik ich farizejskej morálky, odporca ich spôsobu života a narušovateľ pokoja medzi ľudom bol popravený a už aj mŕtvy. Večer po rušnom dni a zvláštnych udalostiach bol pre nich satisfakciou a bytostným uspokojením. Žili v presvedčení, že nastal definitívny koniec samozvaného Mesiáša, ktorého telo odpočívalo v hrobe. Spokojne zasadli k stolom a jedli veľkonočného baránka s horkými bylinami. Tak začali sviatočný deň, ktorým bola sobota. Vonkajší pokoj Židov bol však iba zdanlivý. Ktorýsi z nich si spomenul na Ježišovu predpoveď. Preto sa veľkňazi zhromaždili u Piláta a povedali: „Rozpamätali sme sa, že ten zvodca zaživa vyhlásil: Po troch dňoch vstanem z mŕtvych“ (Mt 27, 63). Z uvedeného dôvodu požiadali Piláta, aby dal až do tretieho dňa strážiť Ježišov hrob. Aby náhodou neprišli jeho učeníci a neukradli telo. Potom by mohli povedať ľudu, že vstal z mŕtvych. A ostatné klamstvo by bolo horšie ako prvé. Pilát im vravel, že majú svoju stráž, tak nech si ho strážia ako chcú. Oni teda odišli a postavili k hrobu stráž, ktorý ešte zabezpečili zapečatením kameňa. Starosť o hrob mali aj nábožné ženy, ktoré sprevádzali Ježiša na krížovej ceste. Chceli totižto poriadne voňavými masťami ponatierať telo mŕtveho Pána ako bolo miestnym zvykom. Po sňatí z kríža to muži Jozef Arimatejský a Nikodém urobili iba narýchlo a telo zavinuli do plátenných plachiet, aby ho vôbec pochovali, keďže sa blížil sviatočný deň. Ženy ich z úzadia doprevádzali, mali pripravené voňavky a masti, lenže v sobotu zachovali podľa zákona odpočinok. Mali však problém s tým, kto im odvalí od hrobky kameň, aby mohli telo nabalzamovať. Biela sobota je pre kresťanom dňom rozjímania v Božom hrobe pri symbolicky mŕtvom tele Ježiša Krista. Po svojom smrti zostúpil k zosnulým, ktorých duše vyslobodil a voviedol do nebeskej vlasti. Naozaj potrebný bol hriech Adamov, ktorý nám priviedol na zem takého vznešeného Vykupiteľa. Kristova obeta života je najväčším vrcholom lásky, ktorou Boh miluje svoje stvorenia. Len z lásky a milosrdenstva vzal Ježiš všetku ľudskú zlobu, všetky bolesti a utrpenia na seba. Svojou smrťou na kríži nám daroval večný život. Akú úžasnú hodnotu musí mať náš život v očiach Boha, keď neváhal obetovať svojho Syna za spásu celého sveta. Je na nás, či spoznáme udalosť Božieho navštívenia v osobe Vykupiteľa. Jedine Kristus je kľúčom v histórii života každého jednotlivca, v dejinách jeho nesmrteľnej duše. Osobné prijatie viery, že Kristus nezostáva v hrobe, že vstáva z mŕtvych, že prekonáva temnotu smrti, že naozaj opäť žije, je pre nás veľkonočnou nádejou. My sa máme zhostiť významnej úlohy svedkov, aby sme svojím životom dokazovali, že žije aj medzi nami, v tomto čase tretieho kresťanského tisícročia, v každom prostredí, kde sa nachádzame. Vzkriesený Pán nám v tom i v každom dobrom podujatí určite požehná. Lebo tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré. Aj dejiny spásy, ktorých sme pokračovateľmi z generácie na generáciu. Veľkonočná viera je veľký Boží dar vpísaný do srdca človeka, pretože rozum je jej viac na prekážku, keďže si vyžaduje dôkazy. Napokon „láska je nekonečný cieľ svetových dejín, amen vesmíru“ (Novalis). A kde je láska opravdivá, tam Boh prebýva.Kristovo utrpenie a agónia budú trvať až do konca vekov. Smrť môže byť koncom nášho sveta, ale nie života. Zomrieme raz a navždy, ale nie naveky. Smrť je našou Veľkou nocou, naším prechodom do večnosti. Tak ako Židia zažili prechod Boha Jahve v osudnú noc vyslobodenia z egyptského otroctva, tak ako Ježiš zakúsil prechod zo smrti do života vzkriesením, tak i mi zažijeme prerod, zmenu v nebeské oslávenie. Kristus je zmyslom ľudských dejín, realitou aj našej doby a jedinou možnou alternatívou oproti nezmyselnosti, či ničote. "Hľa, tajomstvo viery! Smrť Tvoju, Pane, zvestujeme a Tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve."