Veľký piatok - druhý deň Posvätného trídua (trojdnia)

Ježiš sa pri vypočúvaní nebojácne priznáva, že nie v skrytosti, ale verejne učil ľud v synagóge i v chráme a ohlasoval tomuto svetu Božie kráľovstvo. Teda nie iba Bohom vyvolenému národu, nielen pokoleniu svojich súčasníkov, ale všetkým, ktorým sa bude zvestovať evanjelium. Logicky vychádza, že i nám, našej generácii. Dvetisícročná tradícia to potvrdzuje a jeho božstvo zreteľne dokazuje. Vskutku Kristus nemohol byť obyčajným človekom, keď aj letopočet sa láme pri jeho narodení. Podľa niektorých cisárov sú pomenované mesiace roka, ale podľa žiadneho sa nezačal počítať nový vek.Od Annáša putoval Ježiš k už spomínanému Kajfášovi. Veľkňazi s celou vysokou radou hľadali proti Kristovi krivé svedectvo, za ktoré by ho mohli odsúdiť na smrť, avšak každé jedno bolo rozporuplné, nepravdivé a falošné. Z tohto dôvodu Ježiš mlčal až to tak naštvalo veľkňaza, že skríkol: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Syn Boží!“ Vtedy mu Ježiš odvetil: „Sám si to povedal.“ Kajfáš si roztrhol rúcho a zvolal: „Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Sami ste teraz počuli rúhanie. Čo na to poviete?“ Oni odpovedali: „Hoden je smrti!“ Rozsudok bol vynesený, ortieľ vyrieknutý (porovnaj Mt 26, 59 – 66). Medzitým apoštol Peter trikrát zapiera svojho Majstra pred služobníctvom vládnej moci a zradca Judáš spácha samovraždu. Ježiš svojou odpoveďou pred veľradou a priznaním mesiášstva vyhlasuje Starý zákon za uzavretý. Celé sväté dejiny židovského národa sa ňou končia, keďže predstavitelia tohto vyvoleného ľudu úradne odmietajú Ježiša ako prisľúbeného Spasiteľa. Židia tým pádom strácajú výsady rezervované vyvolenému národu zo strany Boha. Začína sa novodobá éra kresťanstva.Keď sa rozodnilo, odviedli Židia Ježiša do vládnej budovy k rímskemu miestodržiteľovi a panovníkovi v krajine pohanovi Pontskému Pilátovi. Sami však nevošli do paláca, aby sa nepoškvrnili a mohli tak jesť veľkonočného baránka. Bol totižto piatok, deň prípravy na Veľkú noc. Pilát preto vyšiel k nim von, kde obžalovali Ježiša, že je zločinec, burič, anarchista a predovšetkým bohorúhač. Pilát zavolal Ježiša dovnútra a podrobil ho výsluchu. Jeho vyvrcholením bol záver dialógu, v ktorom Ježiš hovorí, že jeho kráľovstvo nie je stadiaľto, to znamená z tohto sveta. „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas“ (Jn 18, 37). Pilát následne znova vyšiel k Židom a uviedol, že nenachádza na ňom vinu. Dozvedel sa však nový fakt, že Ježiš je Galilejčan, tak ho poslal k Herodesovi Antipasovi, pod ktorého právomoc územne spadal a ktorý bol počas sviatkov v Jeruzaleme. Herodes sa zaradoval, lebo veľa o ňom počul a chcel ho už dávno vidieť. Myslel si totižto, že je to vzkriesený Ján Krstiteľ, ktorého hlavu dal sťať a ďalej že možno urobí nejaký zázrak. Ježiš mu ale na jeho otázky nič neodpovedal, tak ho na posmech dal obliecť do skvejúceho rúcha a vyslal naspäť k Pilátovi.Poncius dal Ježišovi ešte poslednú šancu, keď ponúkol prepustiť jedného väzňa podľa miestnej obyčaje. Na žiadosť ľudu však musel prepustiť zbojníka Barabáša. Ježiša dal aspoň zbičovať, aby zalepil oči bažiacim po jeho smrti. Vojaci ho vyzliekli, na hlavu mu položili korunu z tŕnia a potom ho obliekli do purpurového plášťa. Bili ho po tvári a posmievali sa mu: „Buď pozdravený, židovský kráľ!“ Keď zbitý Ježiš opätovne vyšiel navonok, Pilát zvolal: „Hľa, človek!“ Ale veľkňazi, sluhovia a dav kričali: „Ukrižuj ho!“ Pilát sa preľakol a usiloval sa Ježiša naďalej prepustiť aj pod vplyvom svojej manželky, ktorá mu povedala, aby nemal nič s tým spravodlivým, že veľa si vo sne vytrpela pre neho. A Rimania boli veľmi poverčiví. Židia však ešte väčšmi naliehali na neho a zlomili ho tvrdením, že ak ho prepustí nie je priateľom cisára. A aj pod tlakom iných okolností napokon vyhovel ich žiadosti, keďže sa bál o svoju výhodnú pozíciu v Palestíne. Zasadol na súdnu stolicu a predpoludním i on nad Kristom vyhlásil rozsudok odsúdenia na smrť, a tým ho vydal zvoli krvilačného davu. Ježiš dostal na ramená drevo kríža, aby sa splnilo Písmo – sám si niesol kríž, nástroj umučenia. Cestou sa Ježiš stretáva so svojou Matkou Pannou Máriou, Šimon z Cyrény mu pomáha niesť kríž, Veronika mu podáva ručník na utrenie skrvavenej a upotenej tváre, trikrát padá pod ťarchou kríža a stihne napomínať plačúce ženy: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi“ (Lk 23, 28). Po útrpnej ceste zapadnutej zemským prachom prešiel na miesto ukrižovania, na Golgotu. Inak označovanú Lebku alebo vrch Kalvárie. Krížová cesta, ktorá bola dlhá 600 m, trvala asi hodinu aj s úkonom pribitia na kríž a vztýčenia kolmo od zeme. Bolo presné poludnie. O jeho odev si vojaci hodili lós. Jeho kríž bol vystavený medzi dvoma zločincami, ktorých spolu s ním potupne ukrižovali. Ako keby bol najväčším zločincom a vyvrheľom spoločnosti. Tri hodiny zápasil Ježiš na kríži so smrťou, aby nakoniec so slovami: “Je dokonané!“ naposledy zavzdoroval úhlavnému rivalovi. Ľud tam stál a díval sa. Poprední muži zákona a vojaci sa mu posmievali a ironicky vraveli: “Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec“ alebo: Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ (Lk 23, 35 – 37) Okoloidúci potriasali hlavami a rúhali sa mu: „Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ Apoštolovi Jánovi zveril svoju Matku, ktorá stála bolestne pod krížom aj s inými ženami. Najlepšie však obišiel kajúci lotor, ktorému Ježiš odpustil a dal mu nádherný prísľub: „Veru, hovorím ti, ešte dnes budeš so mnou v raji.“ Na tri hodiny nastala po celej zemi veľká tma, slnko sa zatiahlo, chrámová opona sa roztrhla napoly od vrchu až do spodku. Zem sa zatriasla a skaly sa rozpukali. Ježiš zvolal mocným hlasom: „Otče do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ Po týchto slovách naposledy vydýchol, naklonil nabok hlavu a skonal.Evanjelista Lukáš dodáva, že keď to videl stotník, začal oslavovať Boha hovoriac: „Tento človek bol naozaj spravodlivý.“ Druhý z evanjelistov Matúš má ešte silnejšie vyjadrenie. Stotník a ostatní, čo strážili Ježiša, keď zakúsili zemetrasenie a všetko, čo sa dialo, veľmi sa naľakali a hovorili: „On bol naozaj Boží Syn“ (Mt 27, 54). Takto sme sa dopracovali k tomu najdôležitejšiemu vo viere kresťanov.Nakoľko bol prípravný deň pred Veľkou nocou, Židia požiadali Piláta, aby mohli mŕtvych sňať z kríža ešte v deň pred nasledujúcou sobotou, ktorá bola veľkým sviatkom. Ježišovi, pretože bol už mŕtvy, nepolámali kosti, ale jeden z vojakov mu kopijou prerazil bok i vyšla z neho krv a voda. To preto, aby sa splnili slová Písma a predpovedí prorokov: kosť mu nebude zlomená a uvidia, koho prebodli. Keď sa zvečerilo, pochovali Ježišove telo do hrobu vytesaného v skale a privalili naň kameň. Vlastnil ho tajný Kristov obdivovateľ Jozef z Arimatey, vynikajúci člen veľrady. Nakúpil plátna, plachty a zavinul do nich telo, ktoré ponatierali voňavými masťami. Telo mu daroval Pilát, ktorý sa presvedčil prostredníctvom stotníka, že Ježiš už nežije. Po západe slnka nastala židovská slávnosť Veľkej noci.