Zelený štvrtok - prvý deň Posvätného trídua (trojdnia)

Autor: Peter Ďuroška | 4.4.2012 o 13:58 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  142x

Duchovné prežívanie tajomstiev kresťanskej Veľkej noci nás v histórii ľudstva spätne posúva do obdobia Starého zákona, keď Mojžiš vyviedol Bohom vyvolený národ z egyptského zajatia. Bola to vlastne prvá Veľká noc Židov. Bolo to práve v noci prvého jarného splnu mesiaca a na pamiatku vyslobodenia ju potomkovia židovského národa každoročne slávili. Obradom obetovania baránka si pripomínali mimoriadnu udalosť, ktorou ich Boh zachránil a ako národ vôbec zachoval. Znamenalo to pre nich uistenie, že Boh miluje svoj ľud a chce ho spasiť v budúcom prisľúbenom Mesiášovi. Bolo to v dobe okolo roku 1250 pred narodením Ježiša Krista.

Ježiš Kristus veľmi túžil sláviť svoju poslednú pozemskú Veľkú noc s milovanými apoštolmi a jesť práve s nimi obetovaného baránka, skôr ako bude trpieť. Lebo chcel ustanoviť sviatosť kňazstva, ktorá bola určená pre najvernejších priateľov, a taktiež sviatosť oltárnu – eucharistiu. Vedel, že nastala jeho hodina odsúdenia a učeníkov miloval do krajnosti. Za čias Ježišových zabíjali veľkonočných baránkov v chráme a to tak, že ich krv stekala k nohám obetného oltára. Zaujímavé však je, že Posledná večera sa nekonala v piatok po západe slnka ako bolo u Židov zvykom (podľa nich to bol už nový deň, teda sobota), ale o deň skôr, čiže vo štvrtok večer. Preto si ju aj súčasní kresťania pripomínajú na Zelený štvrtok. Ten je dňom jej pamiatky. Bol to deň nekvasených chlebov, inak deň Presníc. Ježiš poslal apoštolov Petra a Jána pripraviť veľkonočného baránka a miestnosť na večeru tzv. večeradlo. Keď sa tu všetci trinásti zišli (Ježiš a dvanásti apoštoli), predniesol Kristus akoby svoj osobný duchovný závet. V tej dobe sa nesedelo pri stole, ale na akýchsi pohovkách. Zúčastneným nohy vyčnievali z vonkajšej strany. Pred hostinou sa vykonával miestny zvyk, že otrok umyl každému nohy. Na túto podradnú úlohu sa dal samotný Ježiš a pokorne poumýval učeníkom nohy. A poznamenal: Zanechal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám. Aj vy si máte jeden druhému podobne nohy umývať. Bol to z jeho strany prejav najponíženejšej lásky, teda naozaj ich miloval až do krajnosti. „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20, 28). My by sme mohli povedať, že je to služba až prehnane dohnaná do extrému. Ale taká bola a je láska milujúceho Boha. On nás miluje ešte aj vtedy, keď v to vôbec neveríme a ani nedúfame, keď sa dokonca neodvažujeme na to ani len pomyslieť. Prvý odvážny úkon Poslednej večere predchádzal tie dôležitejšie a najpodstatnejšie. Posledná večera, táto židovská veľkonočná slávnosť, sa pre apoštolov zmení v čosi nepredstaviteľné. Premení sa na nevýslovne tajomstvo kresťanstva. Ježiš je ten prisľúbený Mesiáš, ktorý prišiel spasiť svet, nielen vyvolený národ. A Židia mu dodnes neuverili. Teda až na hŕstku tých, ktorým táto vymoženosť naruby obrátila životy. Stáva sa niečo nečakané a neočakávateľné. Ježiš dáva tejto večeri nový existenciálny význam, nový duchovný rozmer. Lámal a podával im chlieb ako svoje telo a víno ako svoju krv na znak obety. Obetujem sa za vás, za život sveta, za každého jedného človeka, na odpustenie hriechov, hovorí. Toto robte na moju pamiatku! Pre spásu a vykúpenie všetkých ľudských pokolení. A zákon lásky neryje do skaly ako Boh Mojžišovi, ale vtláča ho do sŕdc ľudí. I tých osamelých, opustených, zradených, utrápených, ubolených, zúfalých. Ale v nádeji nadovšetko milujúcich. Ich cena bude dokonale zaplatená v obetnej smrti na kríži, a to o deň neskôr, na Veľký piatok. Jej hodnota je nesmierna, nezmerateľná, nekonečná. Pri tejto večeri robí Ježiš ešte niečo zvláštne. Predpovedá, že jeden z učeníkov ho zradí. Označuje zradcu. Toho, ktorý onedlho v Getsemanskej záhrade bozkom zradí Syna človeka. Poukazuje naň celkom presne. Je to ten, ktorý si spolu s ním omočí chlieb v miske. Vtedy Judáš odchádza, lebo vošiel do neho zlý duch. Ježiš ostatným apoštolom odovzdáva prikázanie lásky: „Aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za priateľov“ (Jn 15, 12 – 13). V rozlúčkovej reči im prisľubuje svätého Ducha. „Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 32) Potom nasleduje Ježišova veľkňazská modlitba – za seba, za apoštolov a za Cirkev. Z večeradla sa všetci vybrali za potok Cedron na Olivovú horu, kde bola spomínaná záhrada (Getsemani – olivový lis). Tam sa Ježiš v úzkosti ďalej modlil a po tvári mu stekal krvavý pot, až kým neprišla kohorta vojakov s Judášom. Tí ho zajali a apoštoli sa rozpŕchli každý svojou stranou. Ľudskú zlobu je potrebné vykúpiť najväčším dobrom, aké je len možné. Boh skrze svojho Syna vykupuje svet najväčšou láskou – jeho vydaním do rúk človeka a obetou vlastného života na kríži. Nik nemá väčšiu lásku... „Žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20).
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?