reklama

Veriaci kresťania prežívajú Veľký (svätý) týždeň

Keď som navštevoval ešte ako žiak druhý stupeň ZDŠ-ky (základnej deväťročnej školy) za čias tvrdého komunistického totalitného režimu, chodilo nás na vyučovanie náboženstva iba zopár. Náboženská výchova sa vtedy akosi nenosila, dnes by sme povedali, že nebola trendy pre tých, ktorí sa chceli dostať do lepších stredných škôl. Alebo sa nemohla nosiť, z existenciálneho strachu. Táto náuka bola doslova zakazovaná, potieraná a triedni učitelia sa vyhrážali rodičom, že ich deti budú mať v posudku spoločensky nežiaduci, akýsi amorálny, čierny bod. Prehovárali a odhovárali, veď sa vykazovali medziškolské štatistiky ateizácie. Zastrašovanie, zosmiešňovanie, ponižovanie, podceňovanie, ba až citové vydieranie veriacich boli výchovnou metódou niektorých vyučujúcich. Aká to bola ale zvrátená, no bežná prax voči socialisticky triednemu a ideologickému nepriateľovi.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Boli sme traja súrodenci narodení rok po roku a mama nás prihlasovala na náboženstvo až do poslednej triedy základnej školy. Nemala s tým problém, nikdy sa nehanbila za svoju vieru a presvedčenie. A nerobili jej prieky ani učitelia, hoci predtým bola zamestnaná ako kuchárka v školskej jedálni. A mohli. Raz sa jej síce jedna učiteľka odvážila opýtať, že kde pracuje. Ale keď ju matka informovala, že je na invalidnom dôchodku, bolo po presviedčaní. Naša rodina mala totižto v obci punc nábožnosti, či náboženskosti, veď starý otec mal za birmovného otca miestneho dekana a ľudomila Blažeka, ktorý neskôr pôsobil na Biskupskom úrade v Nitre a bol tu sídelným kanonikom kapituly. Náš otec bol známy ako organista, ktorý hrával pri bohoslužbách nielen v obci, ale aj vo filiálke v susednom Trnovom. Ďalší jeho dvaja bratia, teda naši strýkovia, sa takisto stali organistami. Najprv boli miništrantmi, ale hudobné nadanie ich pritiahlo ku kráľovskému nástroju. A jediná teta zas bola pre zmenu kostolníčkou. Takže sme to mali, ako sa hovorí, v rodine.V dnešnej dobe majú ľudia slobodu a možnosť voľby. Aj v otázke náboženstva. Spoločnosť však stráca záujem o duchovné hodnoty. Vidieť to aj podľa výsledkov sčítania obyvateľstva u nás v minulom roku. Štatisticky sa uvádza vyše desaťpercentný pokles príslušnosti k akémukoľvek náboženstvu. Opačný vývoj sa ukázal v zateizovaných Čechách. Nám sloboda vierovyznania nesvedčí, akoby sme si zvykli na ten komunistický útlak, kedy sa možno viac zo vzdoru ľudia odvažovali prekračovať dvere chrámov. S voľnosťou prišla aj akási ľahkovážnosť, ľahostajnosť v záležitostiach viery a svetonázoru. Nevážime si nadobudnuté víťazstvo nad totalitarizmom prostredníctvom nežnej, zamatovej revolúcie. Vďakabohu, že zmena režimu prešla tak pokojne a nenásilne. Čo by iní dali za takúto vymoženosť. Dejiny nám ukázali láskavú tvár, ale mi si zakrývame oči. Nechceme poznať pravdu, nevieme si dať rady sami so sebou. A pritom Boh nám ponúka riešenie. Na Kvetnú nedeľu, ktorou sme začali Veľký (svätý) týždeň, vstupuje Ježiš do Jeruzalema, aby sa dobrovoľne obetoval na dreve kríža za život sveta. Vchádza do mesta a mnohí mu prestierali na cestu svoje plášte, iní zasa zelené ratolesti, narezané na poliach. Boli tu veľké zástupy ľudí, ktorí sem prišli na sviatky do chrámu. Nabrali palmových ratolestí a volali mu na slávu: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré sa približuje. Hosanna na výsostiach!“ Teraz sa koná súd nad nami: „A ja až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12, 32). Boh vo svojej nekonečnej dobrote a láske vydáva na smrť svojho Syna, aby nik nezahynul, kto v neho verí alebo uverí. Posledné dni pozemského života Ježiš vyučoval ľudí v chráme a čas noci strávil v modlitbe na Olivovej hore. V strede týždňa, keď Kristus dokončil všetky svoje reči o ohlasovaní Božieho kráľovstva, povedal učeníkom: „Viete, že o dva dni bude Veľká noc a Syna človeka vydajú, aby ho ukrižovali“ (Mt 26, 1 – 2). Ježiš vie, čo za osud ho čaká. Vedel, že veľkňazi a starší z ľudu sa uzniesli, že ho podvodom chytia a zabijú. Muselo to byť ešte pred židovskými veľkonočnými sviatkami, aby nepobúrili ľud a aby sa nepoškvrnili. Židia si na Veľkú noc pripomínali Paschu, ktorá bola pamiatkou na vyslobodenie z egyptského otroctva. Táto výročná slávnosť mala pomenovanie od putovania, od prechodu cez Červené more na púšť až do zasľúbenej zeme. Bola to narýchlo usporiadaná hostina pred útekom zo zajatia faraóna. Jedlo utečencov – na ražni upečený baránok a nekvasený chlieb, pripravený najrýchlejšie možným spôsobom. Židia ho jedli náhlivo, opásaní, obutí, s palicou v ruke, prichystaní na odchod. Ich cesta trvala štyridsať rokov. Takých symbolických aj pre náš národ, ktorý ich prežil v totalite pod nadvládou jednej politickej strany. Ježiš, keďže bol podriadený židovskému zákonu, chcel so svojimi apoštolmi jesť veľkonočného baránka. Stalo sa tak pri Poslednej večeri, ktorú si pripomíname na Zelený štvrtok. Bolo to podľa niektorých uvádzaných prameňov v roku 30 nášho letopočtu, keď mal Ježiš 33 rokov. Zaujímavé je, že to vychádza presne na ten istý týždeň mesiaca apríl ako tohtoročné slávenie kresťanskej Veľkej noci. Prvá Veľká noc kresťanstva, ktorá sa uskutočnila za života Ježiša Krista, sa datuje na 6. až. 8. apríl našej novodobej éry, teda v období po Kristovi. Podľa iných datovaní sa Kristus narodil dokonca už v roku 7 alebo 6 pred naším letopočtom (podľa toho, či rátame aj rok nula). Židia neverili znameniam a zázrakom, ktoré konal Ježiš, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok Izaiáš: „Očami nevideli, ani mysľou nepochopili a neobrátili sa.“ Ak aj niektorí poprednejší uverili, báli sa, aby ich nevylúčili zo synagógy. Ľudskú slávu totiž milovali väčšmi ako slávu Božiu. Poslednú verejnú reč predniesol Ježiš veľkým hlasom deň pred konaním Poslednej večere, teda v stredu. Naposledy oznámil svoje mesiášske a vykupiteľské poslanie: „Neprišiel som svet súdiť, ale spasiť.“ Slová a učenie, ktoré ohlasoval, budú v deň posledného súdu porovnávané so životom každého z nás. Budú nás hodnotiť, či sme hodní vojsť do nebeského kráľovstva. Či budeme súci prítomnosti pri stole Božej láskavosti na večnej hostine Pánovej. Či budeme mať podiel nielen teraz na tej Cirkvou ponúkanej eucharistickej obete pod spôsobom chleba a vína, ale raz aj na Kristovej sláve vo večnosti.

Peter Ďuroška

Peter Ďuroška

Bloger 
  • Počet článkov:  258
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Predseda Slovenskej asociácie zrakovo postihnutých športovcov (SAZPŠ), zvolený 8. decembra 2018, poslanec Obecného zastupiteľstva v Rosine, zvolený 10. novembra 2018, učiteľ náboženskej výchovy v ZŠ s MŠ Rosina, inak teológ a obyčajný pútnik, ... ktorý iba prechádza po tejto zemi a hľadajúci pravdu o sebe a o živote, nadovšetko to, čo je krásne, dobré, zmysluplné a hodnotné pre spásu duše - vlastnej i jemu milovaných osôb ... na pozemskej ceste smerujúcej do večnosti. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu