Keď je Kvetná nedeľa naozaj kvetnou

Autor: Peter Ďuroška | 1.4.2012 o 12:28 | Karma článku: 13,70 | Prečítané:  191x

Dnešná návšteva Božieho chrámu mi pripomenula dávnejšiu príhodu jedného z priateľov. Mal vtedy ešte malé deti, dnes sú z nich už dospeláci s vlastnými rodinami. Pri potulkách mestom na strednom Slovensku vybral sa s nimi do tunajšieho kostola. Deťom sa jeho interiér, ale aj atmosféra vnútri veľmi páčili. Svojmu otcovi povedali, že sa cítia príjemne a asi takto si predstavujú vstup alebo bránu do samotného neba. Akoby vkročením do Božieho stánku vstúpili do nádhernej prítomnosti Božej. Detským rozumom vyjadrili nielen vlastné pocity, ale i skutočnú pravdu.

Niečo podobné som osobne dnes prežíval pri návšteve nášho domu Božieho. Od minulého roku sa v ňom reštaurovali maľby známeho slovenského maliara Jozefa Hanulu, pochádzajúce z obdobia rokov 1902 až 1913. Maliar ich realizoval v dvoch etapách, a taktiež v dvoch fázach sa konala ich obnova. Dvaja reštaurátori odviedli precíznu prácu, za čo im patrí úprimné poďakovanie. Cítil som sa asi podobne ako tie deti z vyššie spomínaného príbehu. Náš Boží príbytok je v skutočnosti dôstojným miestom pre slávenie bohoslužieb – hľa, stánok Boží je medzi ľuďmi, zaplesal som s evanjelistom. Kvetná nedeľa bola pre mňa naozaj kvetnou. Nielen tou pestrou výmaľbou, peknou výzdobou, ale aj tou nebeskou atmosférou už s nádychom Veľkej noci. Veď jej slávenie sme touto kvetnato Kvetnou krásou nedele začali. Nie však iba tak naoko, navonok, ale aj duchovne, vnútorne, v hĺbke duše a srdca. S úprimnou vierou a presvedčením, s vôľou a odhodlaním. S odovzdanosťou do prozreteľnosti Najvyššieho. Čas pôstu bol pre nás spôsobom zdokonaľovania sa v duchovnom význame. Zmysel pôstu nie je len v pokání, odriekaní, či sebazápore, ale je i v rozhodnutí sa pre konanie dobra, v prejavoch služby lásky našim blížnym. Asi tak, ako o tom rozpráva nasledovná legenda. Pustovník prosil Pána Boha, aby mu dal niekoho, kto by ho naučil žiť opravdivo v duchu evanjelia. On ho vyslyšal a poslal k nemu slúžku. Pustovník zostal zaskočený. Akože ho bude táto žena učiť dokonalosti? Ale z poslušnosti a pokory ju prijal. Slúžka hovorí: „Vždy musíš pri sebe pociťovať prítomnosť samého Ježiša Krista.“ Musí naň myslieť už pri prebudení, pri rannom vstávaní. Pri obliekaní si má predstavovať ako Ježiša posmešne obliekali do rúcha, pri nosení dreva ako nesie kríž, pri každom úkone má robiť tak, akoby to robil spolu s ním. Pustovník bol nakoniec rád, že mu Boh ukázal pomoc prostredníctvom obyčajnej slúžky. Aj my sa dennodenne ocitáme v podobných situáciách. Naša ranná modlitba môže tiež vyzerať inak ako iba dajaké bezduché odriekanie naučených formuliek, bezmyšlienkovite hovorené frázy. Našou modlitbou môže byť samotné vstávanie s deťmi, ich poumývanie, ich poprezliekanie, ich naraňajkovanie, ich vyprevadenie do škôlky. Či to nie je bohumilejšia činnosť ako nejaké rapkanie slov? Takáto modlitba je rovnako hodnotná, a to v službe lásky najbližším. V zodpovednosti za výchovu detí pred Bohom. Dnes Ježiš Kristus slávnostne vchádza na oslici do mesta Jeruzalema. Prichádza aj do nášho súkromného Jeruzalema, teda do miesta, ktorým sa má každý z nás pre neho bytostne stať. Do najhlbších hlbín našej duše. Prichádza pred bránu nášho srdca a klope. Záleží na nás, či mu otvoríme, či mu dovolíme vstúpiť a prijmeme ho do svojho života ako Pána. Chce takisto ako pred dvetisíc rokmi obetovať seba za spásu sveta. Za mňa i za teba. V každom jednom z veriacich sa odohráva dráma vekov, história osudu Spasiteľa. Rok čo rok, cez každé veľkonočné sviatky, počas Veľkého týždňa, ktorý Kvetnou nedeľou začína. V ňom obsiahnutého trojdnia Veľkej noci (Zelený štvrtok, Veľký piatok, Biela sobota) a vyvrcholenia vo veľkonočné ráno najväčšieho kresťanského sviatku – vzkriesenia Pána, zmŕtvychvstania Ježiša Krista – na veľkonočnú nedeľu, ktorá je jeho dominantnou súčasťou. Bez nej by viera nemala žiadny zmysel. Bola by márna a márne by bolo i kázanie kňazov. Boží Syn vchádza do židovského hlavného mesta, aby sa splnili všetky predpovede starozákonných prorokov. Aby dokončil pozemskú misiu, kvôli ktorej prišiel na svet. Aby do bodky naplnil Božie zjavenie v dejinách ľudstva. Aby uzatvoril novú zmluvu medzi Bohom a ľuďmi. Aby vykúpil človeka spod jarma hriechov aj napriek umučeniu a ukrižovaniu. Aby priniesol víťazstvo nad smrťou pre tých, ktorí vedia dúfať aj proti nádeji v nepriazni osudu. Treba však dodať, že „Boh Ježiša Krista dáva dostatok svetla tomu, kto chce veriť, ale necháva dostatok tmy tomu, kto nechce veriť“ (Blaise Pascal). Pašie nám opisujú udalosti zajatia, vypočúvania, mučenia, utrpenia, ukrižovania a smrti Ježiša Krista. Najprv to bolo davom vítajúce „Hosanna“, ale o pár hodín masové „Ukrižovať ho!“ Či nám to nepripomína mnohé naše osudové chvíle a situácie všedných dní? Najprv ťa chvália, potom ťa hania. Načim nám i v túto Veľkú noc spoločne s Kristom prežívať a pripomínať si spásonosné udalosti. Lebo kto s Kristom trpí, ten bude s ním i oslávený. Lebo toho, kto jeho vyzná pred ľuďmi, toho aj On vyzná pred nebeským Otcom. „Spomeň si na mňa, Pane, keď prídeš do svojho kráľovstva!“
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?