Deti si vyžadujú mimoriadnu starostlivosť a úctu

Naše drobné dievčatko ma nadchýna, lebo sa v ňom ukrýva obdivuhodný jemnocit. Malé rúčky vystiera ku svojmu oteckovi prosiac, aby ju zobral do náručia. Snáď ani láska sama nemá v sebe toľko nežnosti ako toto nádherné dieťatko. Objímam jej slabučké končatiny, ako nejaký krehký kvet. Človek sa takto stáva úplne zraniteľný, lebo sa obáva o útle stvorenie. Najmä vtedy, keď ju hojdám na rukách, keď sa s ňou točím dookola, keď ju vyhadzujem do výšky. A ona sa iba smeje, škerí, usmieva, uškŕňa, výska.Púčik jej života sa pomaličky rozvíja. S nadšením pozorujeme rast malého telíčka a jeho motorický vývoj. Teraz sa jej začínajú prerezávať posledné stoličky detského chrupu. Až je človeku ľúto, keď vidí takéto bolestné trápenie, usedavý plač, cmúľanie prštekov ručičky, slintanie, zvýšenie telesnej teploty. A hlavne tú nemožnosť zaspať, maminkine prebdené noci s ochladzovaním opuchnutých ďasien. Ale aj napriek týmto ťažkostiam je nádherné sledovať detinskosť našich detí. I po rozumovej a psychickej stránke. Ako všetko skúmajú, skúšajú, objavujú. Zákonitosti hmoty, pevnosti vecí, zložitosti hračiek. Čo ako funguje, prečo svetlo svieti, prečo je v noci tma, prečo menia listy na stromoch farbu, prečo odpadávajú a padajú smerom dole na zem a neletia nahor ako balón, prečo sa ľad roztopí na vodu a opačne, prečo voda v rieke tečie a v kaluži stojí, a tak podobne. Alebo prečo sa lopta kotúľa, prečo autíčko na zotrvačník ide samo, prečo sa dajú diely zo stavebnice spájať, prečo vysoko postavená veža z kociek vždy spadne. Alebo prečo mačička lezie na stromy, vtáčik vysoko vyletuje, mravček lezie do skrýše a pavúčik visí na pavučine. Toľko zvedavých otázok nad všakovakou komplikovanosťou, niekedy však pre nás veľkých nad jednoduchosťou, ktorú si my dospelí nestačíme v rýchlom slede udalostí ani len uvedomiť. Ale deti nás k tomu privedú svojráznou pozornosťou a prezieravosťou. Dôkladne poprezerajú všetky diery, kúty, otvory, špáry, každú maličkosť chcú okúsiť v ústach, ako to, či ono chutí. Raz to je omrvinka z jedla, inokedy tenký šróbik z hračky. Pri naháňačke je celý byt ich, bez ohľadu na to, kto sa v ňom momentálne nachádza. Hlavné je, že behajú a zabávajú sa. Byt je naplnený ich šantením, krikom, prekypuje radosťou a veselosťou. Nám ostatným nezostáva nič iné, len sa na ne pozerať a komunikovať prostredníctvom vzájomného gesta úsmevu popod fúzy na znak toho, že sa ich hrám a radovánkam spolu tešíme. Sme šťastní, že sú také živé, bystré, niekedy až hyperaktívne. Veď o tom je celý život. Nie nadarmo sa hovorí: malé deti - malé starosti, veľké deti - veľké starosti. Určite to tak bude, lebo čím sú väčšie, tým viac si vyžadujú. Či už samotného času pri hrách, ale i pri iných detských činnostiach. Teda bežnej dennodennej starostlivosti, ale predovšetkým našej úcty. Lebo ony to tak krásne všetko prežívajú. A my s nimi po dlhých rokoch nanovo.