Deti si vyžadujú mimoriadnu starostlivosť a úctu

Autor: Peter Ďuroška | 5.12.2011 o 9:17 | Karma článku: 6,96 | Prečítané:  1300x

Pred dvomi rokmi sme s veľkou láskou privítali medzi nami našu malinkú novonarodenú dcérku. Mohli sme si s manželkou povedať, že máme deti, lebo prvorodeného máme synčeka.

Naše drobné dievčatko ma nadchýna, lebo sa v ňom ukrýva obdivuhodný jemnocit. Malé rúčky vystiera ku svojmu oteckovi prosiac, aby ju zobral do náručia. Snáď ani láska sama nemá v sebe toľko nežnosti ako toto nádherné dieťatko. Objímam jej slabučké končatiny, ako nejaký krehký kvet. Človek sa takto stáva úplne zraniteľný, lebo sa obáva o útle stvorenie. Najmä vtedy, keď ju hojdám na rukách, keď sa s ňou točím dookola, keď ju vyhadzujem do výšky. A ona sa iba smeje, škerí, usmieva, uškŕňa, výska. Púčik jej života sa pomaličky rozvíja. S nadšením pozorujeme rast malého telíčka a jeho motorický vývoj. Teraz sa jej začínajú prerezávať posledné stoličky detského chrupu. Až je človeku ľúto, keď vidí takéto bolestné trápenie, usedavý plač, cmúľanie prštekov ručičky, slintanie, zvýšenie telesnej teploty. A hlavne tú nemožnosť zaspať, maminkine prebdené noci s ochladzovaním opuchnutých ďasien. Ale aj napriek týmto ťažkostiam je nádherné sledovať detinskosť našich detí. I po rozumovej a psychickej stránke. Ako všetko skúmajú, skúšajú, objavujú. Zákonitosti hmoty, pevnosti vecí, zložitosti hračiek. Čo ako funguje, prečo svetlo svieti, prečo je v noci tma, prečo menia listy na stromoch farbu, prečo odpadávajú a padajú smerom dole na zem a neletia nahor ako balón, prečo sa ľad roztopí na vodu a opačne, prečo voda v rieke tečie a v kaluži stojí, a tak podobne. Alebo prečo sa lopta kotúľa, prečo autíčko na zotrvačník ide samo, prečo sa dajú diely zo stavebnice spájať, prečo vysoko postavená veža z kociek vždy spadne. Alebo prečo mačička lezie na stromy, vtáčik vysoko vyletuje, mravček lezie do skrýše a pavúčik visí na pavučine. Toľko zvedavých otázok nad všakovakou komplikovanosťou, niekedy však pre nás veľkých nad jednoduchosťou, ktorú si my dospelí nestačíme v rýchlom slede udalostí ani len uvedomiť. Ale deti nás k tomu privedú svojráznou pozornosťou a prezieravosťou. Dôkladne poprezerajú všetky diery, kúty, otvory, špáry, každú maličkosť chcú okúsiť v ústach, ako to, či ono chutí. Raz to je omrvinka z jedla, inokedy tenký šróbik z hračky. Pri naháňačke je celý byt ich, bez ohľadu na to, kto sa v ňom momentálne nachádza. Hlavné je, že behajú a zabávajú sa. Byt je naplnený ich šantením, krikom, prekypuje radosťou a veselosťou. Nám ostatným nezostáva nič iné, len sa na ne pozerať a komunikovať prostredníctvom vzájomného gesta úsmevu popod fúzy na znak toho, že sa ich hrám a radovánkam spolu tešíme. Sme šťastní, že sú také živé, bystré, niekedy až hyperaktívne. Veď o tom je celý život. Nie nadarmo sa hovorí: malé deti - malé starosti, veľké deti - veľké starosti. Určite to tak bude, lebo čím sú väčšie, tým viac si vyžadujú. Či už samotného času pri hrách, ale i pri iných detských činnostiach. Teda bežnej dennodennej starostlivosti, ale predovšetkým našej úcty. Lebo ony to tak krásne všetko prežívajú. A my s nimi po dlhých rokoch nanovo.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?