Svätý Mikuláš - najobľúbenejší svätec našich detí

Uvádza sa, že sa narodil v polovici 3. storočia, teda v roku 250, niektorí uvádzajú rok 260, ďalší 270, kniha L. Goffineho udáva rok 280, ba dokonca som sa stretol aj s udaním roku 286. Takže toto rozpätie roku jeho narodenia je natiahnuté až do 36 rokov pozemského života. Ktorý údaj z dostupných prameňov je pravdivý, to sa my, smrteľníci, dnes už horko-ťažko dozvieme. Zvlášť ešte vtedy, keď zoberieme do úvahy, že sa i samotní historici v tomto dátume rozchádzajú. Nech je pravda už kdekoľvek, pre nás je dôležitý fakt, že tento populárny svätec vôbec existoval, keďže jeho tradícia pretrvala toľké stáročia. Behom dejín sa šíril chýr o jeho láskavosti, dobrote, štedrosti, dobročinnosti, pomoci blížnym, chudobným a ľuďom v núdzi. A, samozrejme, s tým i chýr o jeho svätosti života a dobrých skutkoch. V dnešnej dobe máme naozaj problém zistiť zo zmienok, čo sa nám o ňom zachovali, či je to skutočnosť z jeho životopisu alebo iba legenda, či vymyslený príbeh, ktorý sa pripisoval jeho vznešenej osobe. Narodil sa pravdepodobne v Patare, na južnom pobreží Malej Ázie (dnešné územie Turecka), zámožným gréckym rodičom, manželom Eufemiovi a Anne, ktorí boli kresťanmi. Annin brat Mikuláš bol arcibiskupom v Myre. Napriek svojej veľkej zbožnosti, dlho nemohli mať dieťa. Keď sa im nakoniec podarilo priviesť na svet vytúženého syna, zrejme aj z tohto dôvodu dali chlapcovi meno Mikuláš, čo v preklade znamená víťazstvo ľudu (podľa životopisca Cyriho rodičom meno zvestoval sám nebeský posol, aj s radostnou novinou, že budú mať dieťa). Už od mladého veku bolo možné na ňom pozorovať úžasnú duchovnosť, obdivuhodnú zbožnosť a najmä čisté a dobré srdce. Dopočul sa, že jeden otec v biede chcel predať svoje tri dcéry do nevestinca, aby mali na veno. Mikuláš nedopustil potupiť nevinnosť týchto dievčat a vložil preto v noci do okna (trikrát za sebou) mešce peňazí (iní tvrdia, že hrudy zlata), aby sa mohli slušne vydať. Okná v tej dobe ešte nemali sklá ako dnes, ale boli iba zamrežované. Túto udalosť zo života 18-ročného Mikuláša opísal renesančný básnik Dante Alighieri vo svojom diele Božská komédia. Otec dievčat pátral po dobrodincovi a nakoniec ho aj odhalil, čo si nenechal pre seba, hoci ho Mikuláš o to žiadal. Ale dobročinnosť tohto mladíka už bola medzi ľuďmi známa. Je pochopiteľné, že Mikulášovi rodičia túžili, aby sa po vzore svojho uja stal kňazom. Dali mu vynikajúcu výchovu i vzdelanie. On sám však rád študoval a čítal náboženskú literatúru. Údajne bol na štúdiách v Alexandrii. Za kňaza ho napokon vysvätil matkin brat, mýrsky biskup, keď mal devätnásť rokov a vymenoval ho za predstaveného kláštora na Sinaji. Po smrti svojich už starších rodičov zdedil veľký majetok a bohatstvo. Mikuláš ich potajomky rozdeľoval chudobným a biednym. Niekde sa píše, že rozdal všetko, čo mal a z tohto dôvodu požíval ešte väčšiu spoločenskú vážnosť a úctu.Pred svetskou slávou mal ujsť tak, že sa vybral na púť do Svätej zeme, aby navštívil miesta, kde žil Ježiš Kristus. Istý čas vraj žil ako pustovník. Jedni životopisci píšu, že cestou späť zo Svätej zeme sa zastavil v Myre, kde práve volili nového biskupa, lebo predošlý práve zomrel. Pravdepodobnejšia je ale tá verzia, ktorú spomína iný autor, že sem prišiel hneď po smrti rodičov za vlastným ujom, ktorý tu bol arcibiskupom. Až krátko po jeho smrti sa Mikuláš vydal na posvätné miesta Svätej zeme. Nakoľko sa uvoľnil biskupský stolec, chcel spoznať Božiu vôľu pre seba. Miestni duchovní a kňazi zhromaždení v Myre sa medzitým dohodli, že novým biskupom sa stane ten, kto prvý vkročí na druhý deň ráno do chrámu pomodliť sa. A bol to práve nič netušiaci Mikuláš, ktorý sa prišiel poďakovať za šťastný návrat z cesty. Hoci sa najprv zdráhal, nakoniec sa stal správcom diecézy po ujovi. Ako biskup pokračoval v predchádzajúcich aktivitách, podporoval najnúdznejších, bránil nevinne prenasledovaných, štedro rozdával peniaze chudobným. Vďaka bohatstvu zachránil mnoho odsúdených kresťanov, tým že ich vykúpil. Na vlastné náklady dal postaviť zariadenie pre chorých a trpiacich. Počas prenasledovania Cirkvi cisárom Diokleciánom bol určitý čas vo väzení a následne uvrhnutý do vyhnanstva (niektorí uvádzajú, že na Kryme). V roku 311 bolo kruté prenasledovanie kresťanov zrušené dekrétom cisára Galéria. Úplnú slobodu však Cirkvi a kresťanom daroval až cisár Konštantín Veľký v roku 313, a to Milánskym ediktom. Vtedy boli všetci prepustení z väzení a žalárov. Mikuláš sa tak mohol vrátiť do Myry, kde sa stal arcibiskupom. Podľa istých prameňov strávil v žalári a vyhnanstve až desať rokov života. V roku 325 sa zúčastnil na Nicejskom cirkevnom sneme, kde energicky obhajoval kresťanskú náuku pred bludárom Áriom. Podľa jednej z legiend mal dokonca tohto alexandrijského biskupa udrieť do tváre, za čo ho cisár Konštantín opäť načas zatvoril do väzenia. Tri jablká alebo tri zlaté gule, s ktorými sa svätec znázorňuje, môžu znamenať tri božské osoby. Číslovka tri je s ním spojená aj v ďalších opísaných prípadoch, keď svojím príhovorom oslobodil troch nevinných dôstojníkov odsúdených na smrť, zachránil troch stroskotaných námorníkov, oživil troch zabitých mladých klerikov, ba i odvrátil hlad od jemu zvereného mesta. Mikuláš zomrel podľa mienky viacerých autorov v rokoch 330 – 352, teda časovo opäť veľmi rozľahlo. Tieto rozdielne názory musíme brať rezervovane. Najistejší vyzerá byť iba dátum 6. december, kedy si Cirkev spomína na neho v kalendári, a to podľa zvyku, že za deň sviatku je vybratý ten deň, kedy sa narodil pre nebo, teda kedy naozaj zomrel. Lebo život je neistý, ale smrť je najistejšia. Niektoré pramene uvádzajú, že zomrel v pokročilom veku, deväťdesiatročný, pochovaný je v Myre, kde nad jeho hrobom vystavali chrám. Tu odpočívali jeho telesné pozostatky do roku 1087, kedy boli ukoristené výpravou námorníkov z mesta Bari na juhu Talianska. Od toho času sú uložené v miestnom chráme sv. Mikuláša, ktorý bol vystavaný takisto na počesť tohto veľkého svätca. Historické zdroje nám prezrádzajú aj to, že bol temperamentnou osobnosťou, mal naozaj pestrý život, ale viac je opradený legendami. Musel byť dobrým diplomatom, lebo neraz dal prednosť milosti pred tvrdosťou zákona. Milosrdenstvo bolo jeho dominantnou črtou. Boh ho obdaril darom konať zázraky, a preto ho nazývali aj divotvorca. Bol výnimočným mužom, ktorý si v Cirkvi vyslúžil obrovskú pozornosť a úctu. Aj u nás na Slovensku. Veď v predvečer jeho sviatku obdarúvame deti balíčkami sladkostí, aby sme si aspoň takto pripomenuli nehynúcu pamiatku svätca, ktorý sa viac zapísal do ľudských sŕdc, ako do nejakých historických kníh.