Dnes je sviatok všetkých svätých, zajtra pamiatka verných zosnulých

Autor: Peter Ďuroška | 1.11.2011 o 14:13 | (upravené 1.11.2011 o 14:20) Karma článku: 5,59 | Prečítané:  2091x

Jesenné sviatky Všetkých svätých a Pamiatky zosnulých nás pobádajú ku milým spomienkam. Lebo človek je tvor mnohokrát žijúci a čerpajúci zmysel z vlastných spomienok a zo spomienok svojich blízkych.

A je chvályhodné, že na tie zlé zabúdame a uchovávame si v pamäti len tie dobré, krásne a nádherné. Lebo zloba v človeku je negatívnym prvkom. Prirodzenosťou človeka je tešiť sa, ale aj smútiť. Možno preto Cirkev zaradila v kalendári tieto dva sviatky za sebou alebo vedľa seba. Aby sa hladina radosti a smútku v nás vyrovnala, aby boli tieto city vo vyváženosti. Aj keď sa o tomto čase viac zameriavame na melanchóliu, nostalgiu, spomínanie na mŕtvych, ktoré sú spojené s návštevami cintorínov, kde naši blízki odpočívajú v pokoji. Zapálením sviečky, zopnutím rúk a tichou modlitbou im preukazujeme poslednú službu lásky, ktorú môžeme pre ich nesmrteľné duše ešte vykonať. I tu srdce hýbe naším životom. Pobáda a pohýna nás ku krokom na miesta posledného odpočinku telesných schránok a pozostatkov ľudí. Našich drahých verných zosnulých odovzdávame do Božích rúk a Tomu, ktorý sa za nás na kríži obetoval. Týmto odovzdaním sa pred nami otvára perspektíva večnosti a s ňou nádej na večný život, v ktorý veríme. Veď smrť bola pre nich a bude i pre nás iba dočasnou rozlúčkou s pozemským telom, s tuzemskou časnosťou. Radosť, ktorú tu za času nášho žitia a bytia dávame, odráža sa späť do nášho srdca, teda vracia sa ku nám. Kto ju iným prejavuje, i sebe ju spôsobuje. Ak chceš byť v živote šťastný, prispievaj v hojnej miere aj k šťastiu druhých. Lebo len vykonané dobro dvíha nášho ducha k vrcholu pozemského šťastia. Je logické, že je lepšie s inými sa tešiť ako smútiť. Ale dá sa aj súcitiť. Spolucítenie je tiež kladnou vlastnosťou. Človek, ktorý vo svojom živote nenachádza dôvod na radosť, je iba úbohým žiarlivcom. Zožiera ho závisť pri pohľade na úspechy druhých. Deprimuje ho to a veľmi tým vo vnútri trpí. Navonok to dáva najavo agresívnym správaním, stálym nadávaním, hrešením a hromžením. Nemôže spávať, lebo nemá čisté svedomie alebo má chorú dušu z rozporuplných postojov vlastného vnútra. Zvykneme ich nazývať večne nespokojní jedinci. Pritom umenie života pozostáva aj z toho, ako vieme zaobchádzať s ľuďmi, ktorých nemôžeme vystáť. Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi, znášajte sa navzájom v láske, majte sa v úcte, žehnajte a nepreklínajte. „Musíme dosiahnuť to, aby sme sa dokázali usmiať na každé stvorenie, lebo sme za ním uvideli usmievajúceho sa Boha. Musíme sa vedieť usmiať aj na ten tvrdý kameň, čo nám leží v ceste a bolestne sme si oň udreli nohy. Lebo aj nad ním spočíva Boží úsmev a Boh chce, aby sme sa aj my usmievali na všetky stvorenia. On chce žiariť z našich očí a skutkov a chce v nás nechať znieť svoj vábivý hlas. On nás všetkých stvoril, aby sme boli poslami jeho slova. Nech z nás vyviera dobrotivosť a radosť! No ako by sa nám to mohlo dariť, keď sme zatrpknutí a zúfalí? Môžeme sa na niekoho usmiať, keď od neho odvraciame tvár?“ (citát od pátra Petra Lipperta). Jednou zo základných životných právd kresťanstva je fakt, že sme všetci ponorení do Božej prozreteľnosti a dobroty, do lásky Boha k stvoreniam, ktorú v plnosti zakusovali svätí. Tak ako milánsky arcibiskup sv. Karol Boromejský. Keď sa ho pýtali pri hre, že čo by urobil, keby si pre neho práve v tej chvíli prišla smrť odvetil, že by spokojne hral ďalej. Lebo si bol istý, že žije v posväcujúcej milosti a že sa môže s čistým svedomím postaviť pred tvár Najvyššieho. Vo viere a nádeji na posmrtný život ako nám to veľmi sympaticky opisuje Písmo: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo to, čo pripravil Boh pre tých, ktorí ho milujú“ (1 Kor 2, 9). Podľa Ježišovho prísľubu, že nám ide k Otcovi pripraviť miesto: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov... zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (porovnaj Jn 14, 2 – 3). Lebo: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6). Zamyslime sa nad slovami sv. Augustína, ktorého výrazom pre večnosť bolo slovné spojenie „veľká myšlienka“. Svätec, ktorý bol v mladosti takmer nenapraviteľným hriešnikom, hovorí: „Ó, večnosť! Kto na teba myslí, a predsa žije v hriechoch, alebo nemá viery, alebo nemá rozumu. Alebo mu chýba oboje“. Pretože osobná svätosť počas pozemského života človeka nie je len zárukou jeho večnej blaženosti v nebeskom kráľovstve, ale je aj bezprostredným šťastím a zmysluplnou radosťou z nekončiaceho života v neustálej priazni a prítomnosti milujúceho Boha už tu na zemi. Lebo svätosť je istým spôsobom prejav naplnenia osobnosti ľudských bytostí od prirodzenosti túžiacich po večnosti. A tú vám na príhovor všetkých svätých, drahí priatelia, vyprosujem. ThMgr. Peter Ladislav Ďuroška
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?