On chce naše srdce

Autor: Peter Ďuroška | 13.9.2011 o 17:18 | Karma článku: 10,27 | Prečítané:  1386x

Vyrozprávam vám dojímavý príbeh. Možnože ste ho už niekde počuli alebo sami ste ho čítali. Určite však bude stáť znovu za pripomenutie. Na záver mi snáď dáte za pravdu.

Dvaja bratia – jeden bol starý mládenec, druhý bol ženatý a mal s manželkou päť detí. Spolu vlastnili poľnohospodársku farmu, z úrodnej pôdy ktorej mali každoročne bohatý výnos. Najprv bolo medzi nimi všetko v poriadku. Po určitom čase sa však ženatý brat začal v noci strhávať zo sna a prebúdzať s myšlienkou, že nie je spravodlivé, aby jeho slobodný brat mal polovicu z celkového výnosu farmy. Rozmýšľal takto: ja mám predsa rodinu, a tým aj istotu, že sa v starobe o mňa niekto postará. Ale čo bude s bratom až zostarne? Ten by mal teraz omnoho viac nasporiť, lebo jeho potreby budú neskoršie oveľa väčšie. A tak za noci vstal z postele, prikradol sa k sýpkam a zo svojho obilia pridal k bratovým zásobám. Lenže slobodný brat začal mať tiež nočné záchvaty a mory. Takisto uvažoval o svojom bratovi – on má ženu, až päť detí a musí mu stačiť polovica úrody. Ja sa nestarám o nikoho, nepotrebujem toho toľko, predsa len brat by mal dostať viac. Nie je fér, aby sme sa delili narovnako. A tiež v noci vstával a chodil bratovi pridávať vrecia obilia zo svojej sýpky. Už možnože tušíte, aký koniec má tento príbeh, ktorého dej je na dnešné pomery takmer až neskutočný a pochádzajúci už len z ríše fantázie. Jednej noci bratia vstali v tú istú hodinu a s plnými vrecami na pleciach sa stretli pri sýpkach. Uvedený príbeh vyplával na povrch až po smrti oboch bratov a na mieste ich nočného stretnutia postavili kostol, lebo v celom kraji nebolo posvätnejšieho kúska zeme. Viera nerozlišuje ani tak medzi tým, čo máme, čo vlastníme, ale tým ako k tomu pristupujeme. A medzi tými, ktorí milujú respektíve nemilujú. Teda podľa princípu lásky, ktorého prejavom je podstata náboženstva. Človek môže chodiť do kostola koľko len chce, keď sa to neodráža aj v jeho živote, nič to nie je platné. Ak nie je na prvom mieste láska k Bohu a k blížnemu, tak dokážeme druhým ľahko ublížiť. Sebaláska je prejavom namyslenosti a pýchy. A tá peklom dýcha a predchádza pád. Kto stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol. Veru, kto dnes svieti, zajtra môže stáť vo tme. V Dostojevského diele Bratia Karamazovci sa môžete dočítať aj takúto myšlienku: „Kto miluje človeka, ten miluje aj jeho radosť.“ Autor uviedol tento jeden cit, ale myslím si, že to môžeme zovšeobecniť. Kto miluje druhého človeka, má ho rád so všetkým, čo má. S kladnými vlastnosťami, ale chtiac-nechtiac i s jeho zápornými stránkami, ktoré sa mu samo sebou nemusia páčiť. A tak nás miluje aj náš Stvoriteľ. So všetkým, čo máme a čím sme. Kto odpovedá na nekonečnú Božiu lásku svojou možno biednou ľudskou láskou, ten sa určite snaží žiť dobrý mravný život. Boha totižto nezaujímajú naše nedostatky, ani negatíva, On chce, aby sme k nemu prišli v dôvere. Lebo nás chce zahrnúť dostatkom všetkého, chce naplniť naše srdcia svojou láskou až po okraj, mierou vrchovato natlačenou, natrasenou. Ale to si vyžaduje, aby sme aj my jeho milovali nie preto, čo nám dáva a čo pre nás v podstate jemu vlastnej dobrotivosti urobil, ale preto kým je, teda pre neho samotného. Veď nám poslal svojho Syna, nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý prišiel na svet preto, aby vyslobodil svoj ľud z hriechov. To je najkrajší Boží odkaz nádeje pre pozemský život človeka. A On za to chce iba naše srdce.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?