Ostatný mesiac sme sa ho snažili presvedčiť ako tam bude dobre o neho postarané. Sprvoti nechcel o škôlke ani len počuť, vravieval: „Tatinko, nehovor mi o tom!“ A tak sme museli trpezlivo a pomaličky vštepovať do jeho hlávky informácie, ktoré by ho primäli zmeniť nesprávny názor. Natíska sa otázka, či je to vôbec názor, či ho má už také malé dieťa. Skôr sme utvárali v ňom dobrú mienku o prostredí v materskej škole, o pani učiteľkách, o detičkách. Vždy, keď sme išli okolo areálu tejto výchovno-vzdelávacej inštitúcie, vykresľovali sme v ňom pozitívne predstavy, ako sa budú s detičkami hrávať s rôznymi hračkami, šantiť na preliezkách, na šmýkačke, stavať hrad na pieskovisku, ako budú chodiť na prechádzky a poznávať krásy prírody, učiť sa básničky a pesničky, atď. Na všetky ďalšie pekné veci si v tomto momente neviem ani spomenúť. Nakoniec sa nám to však akosi podarilo. A tak sme počas posledného prázdninového resp. predškolského týždňa začali spolu s ním odratúvať počet nocí, koľko sa ešte vyspí do nástupu. Trochu nám pomohla skutočnosť, že škôlkarmi sa dnes stali aj deti susedov a niektorých priateľov. Čo sme mu teda neustále pripomínali, že sa bude mať s kým hrať, že sa bude mať s kým držať za ruku pri prechádzkach. Uvedené fakty napomohli tomu, že sa včera do škôlky vlastne už tešil. Maminka mu večer nachystala veci do jeho ruksaku, už sa bolo treba iba raz vyspinkať. Dnes ráno nadišiel deň s veľkým D pre nášho Petríka. Urobili sme fotografiu na pamiatku a mamina ho išla vyprevadiť aj so susedkou a jej drobcami. Ja by som to asi nezvládol, som taký ľútostivý, a keby mi synček začal v mieste určenia plakať, tak by som ho rýchlo zobral naspäť domov. Manželka je aspoň v tomto smere pravý opak. Avšak príchodom do areálu sa aj jej chcel náš malý škôlkar zvrtnúť a otočiť sa k odchodu. Pani učiteľka jej povedala, že sa treba radšej rýchlo stratiť z dohľadu. Zo skúsenosti vieme, že dieťa sa môže hneď rozplakať a plače aj týždne, kým si zvykne. Iné zas prvé týždne vydrží bez sĺz, ale doľahne to naňho neskôr, keď si začne uvedomovať, že mu chýbajú rodičia. A ako nám potvrdili niektoré vychovávateľky, neraz to býva tak, že začne smokliť jedno dieťa a postupne sa k nemu pridajú aj ostatné. A potom revu nie je konca kraja. Nuž, sú to ťažké chvíle...Mám vnútorné obavy ako to ten náš drobec zvládne, ale verím mu. Verím, že je dostatočne rozumný a že nám bude robiť radosť. A nielen nám. Už teraz sa teším, keď príde domov a bude nám nádherne svojsky rozprávať prvé dojmy, zážitky a skúsenosti z jeho dňa D v materskej škole.
Veľký deň malého škôlkara
Blogov na túto tému tu dnes bude určite viac. Je to samozrejmé a logické, veď sa práve začal nový školský rok. Aj my máme doma už takého veľkého vyše trojročného chlapca, ktorý dnes prvýkrát prekročil bránu materskej škôlky. S manželkou sme ho starostlivo pripravovali na túto významnú chvíľu.