Spomienka po roku na oslavy 75. výročia OŠK Rosina

Autor: Peter Ďuroška | 3.9.2011 o 9:41 | Karma článku: 3,88 | Prečítané:  753x

V roku 1985, keď som mal sedemnásť rokov a hrával som ešte za rosinské dorastenecké mužstvo, konali sa na našom futbalovom ihrisku veľkolepé oslavy 50. výročia založenia organizovanej telovýchovy v obci Rosina. Bolo to presne dňa 4. augusta. Tento dátum si pamätám veľmi dobre, lebo práve v ten deň som zložením záverečných skúšok úspešne ukončil na vtedajšom Okresnom výbore československého zväzu telesnej výchovy v Žiline rozhodcovský kurz a naštartoval tak bohatú a pestrú vyše dvadsaťročnú rozhodcovskú kariéru. Pôsobil som vo všetkých slovenských súťažiach – od najnižšej okresnej IV. triedy až po najvyššie republikové ligové súťaže, kde som účinkoval päť sezón.

Ako každý malý a mladý chlapec v tej dobe, aj ja som mal akoby druhý domov na našom ihrisku. Niet sa čo čudovať, veď futbal ako spoločenská hra sa stal fenoménom číslo jeden v športovej činnosti mládeže. Bol to taký všeobecný rituál chalanov z dediny – prísť zo školy domov, hodiť tašku do kúta, rýchlo sa prezliecť do športového šatu, obuť kopačky a utekať hrať futbal s ostatnými rovesníkmi. Samozrejme, že takéto niečo sa nemuselo páčiť ani rodičom, ani učiteľom, ani iným povinnostiam, ktoré ostávali na úkor tejto chlapčenskej hry kdesi bokom odstrčené a zabudnuté. V skutočnosti naozaj „zabudnuté“, lebo keď sa hral futbal na nič iné sa ani nepomyslelo a neraz sa stalo, že nás neskoro večer museli prísť naše starostlivé mamy volať domov, lebo by sme nešli ani spať. Veru, v tom zápale boja proti kamarátom často až do samotnej tmy a dokazovaní si kto je lepší, či dolniaci alebo horniaci, sa ani na školu, ani prácu, či iné povinnosti, dokonca ani na jedlo, či voľajaký spánok, vôbec nepamätalo. Spájalo nás len to jedno guľaté čudo, ktoré našťastie bolo vždy viac dokopané ako my sami. A na druhý deň sa začínalo odznova. Z našej činnosti nás sem-tam vyrušovali iba veľkí futbalisti, vtedajší rosinskí hráči, ktorým sme s radosťou podávali lopty, ktoré sa po ich tvrdých tréningových strelách len taký fukot míňali okolo brány. Pamätám sa ešte, že sme sa jeden pred druhým predbiehali, kto viac lôpt chytí a vráti späť na ihrisko. Sviatkom bola pre nás takmer každá nedeľa, keď sa odohrával majstrovský futbalový zápas u nás doma v obci. Vtedy sme ako zanietení fanúšikovia povzbudzovali hráčov a tešili sa z ich každého streleného gólu. A nadovšetko z víťazstva nad súpermi. Veď naši hráči boli vždy tí najlepší futbalisti, na ktorých sa nedalo v žiadnom prípade dopustiť. Ani vtedy, keď prehrali, veď sa snažili a len im to akosi nevyšlo podľa našich predstáv alebo možno len nemali svoj deň. Žeby bol súper voľajako lepší sa nám nezdalo a tiež nechcelo veriť. Predsa však nemohli stále len vyhrávať, to by boli rovno majstri sveta. Takto trošičku okľukou som sa dostal až k horúcej téme dnešných dní. Teší ma, že tohtoročné 75. výročie založenia organizovanej telovýchovy v obci Rosina sa koná tesne po skončených majstrovstvách sveta vo futbale v JAR. Aj tam sa predstavila vo vznešenom štýle oslava hry zvanej futbal, padlo veľa pekných gólov, ale čo hlavne stojí nám za povšimnutie je skutočnosť, že sa ich prvýkrát v histórii zúčastnili i futbalisti národného tímu Slovenskej republiky. Potešujúci je fakt, že sme v skupine uhrali štyri body, po skvelom výkone vyradili majstrov sveta z Talianska a postúpili sme do osemfinále, kde nás vyradili budúci finalisti a navyše strieborní medailisti z Holandska. Ale aj s nimi sme dokázali uhrať celkom vyrovnaný zápas a rovnocennú partiu. Iné mužstvá vyššieho rangu pri prvej účasti nedokázali uhrať ani len bod, nieto ešte postúpiť. Buďme vďační už len za to, že slovenská reprezentácia tam premiérovo bola. Sme šťastná generácia, keď sme sa tejto chvíle vôbec dožili. Až budúcnosť ukáže, či vieme tento úspech slovenského futbalu zúročiť. Ale nie o tom som chcel písať. Máme o dôvod viac na oslavu futbalu, na oslavu výročia organizovanej telovýchovy v našej obci. Podarilo sa nám spojiť sily v zmysle sloganu SFZ – spojme sa pre futbal a dokázali sme v Rosine, čo sa mnohým ľuďom po odohranej jesennej časti zdalo byť nereálne. Zachránili sme v našej obci aj pre budúcu sezónu V. ligu, čo je pre nás zároveň obrovskou satisfakciou i novou motiváciou. Mužstvo sa v jarnej časti pod vedením nového trénera Branislava Labanta zomklo, herne zlepšilo a má v nastávajúcom ročníku celkom slušnú perspektívu. Keby sme tomu všetci vopred neverili, neoplatilo by sa nám vsádzať toľko úsilia a námahy do záchranárskych prác. Urobili sme zo strany funkcionárov maximum, ale to urobili i hráči a myslím si, že spokojní môžu byť aj naši verní fanúšikovia, priaznivci a diváci, ktorí predčasne nezalomili palicu, ale nám až do konca súťaže verili. Oplatilo sa! Dnes stojíme na prahu nového súťažného ročníka a dúfame, že už bude skutočne lepší v porovnaní s tými predchádzajúcimi tromi, keď sme v roku 2008 vypadli zo IV. ligy a teraz sme sa dve sezóny po sebe na posledný okamih udržali v stredoslovenskej krajskej V. lige. Poznámka: Text bol napísaný v roku 2010 pri príležitosti osláv 75. výročia založenia organizovanej telovýchovy v obci Rosina.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šanca zrušiť Mečiarove amnestie zostáva živá, parlament ju posunul ďalej

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.

TECH

Zistili, prečo Samsungu vybuchovali a horeli mobily

Pri Galaxy Note 7 nešlo o záhadnú chybu, ale o zlú konštrukciu.


Už ste čítali?