Posolstvo vznešenej Božej nádeje sa ponúka všetkým

S pohľadom do minulosti sa to zdá byť celkom logické, lebo ľudia vždy, keď boli v tiesni, začali sa hrnúť vo veľkom do stánkov, kde prebýva Boh. Vyhľadávajú tu vyššiu moc a silu, od ktorej si vyprosujú požehnanie. Nielen pre seba, ale aj pre svojich blízkych, pre svoje rodiny, či spoločenstvá. Vidíme, že bez Pána Boha sa ťažko zaobídeme. V čase, keď nám „nič“ nechýba často krát zabúdame na neho, ale keď to na nás ako sa hovorí „príde“ (niečo negatívne a pre nás zlé) - choroba, bolesť, utrpenie, starosti, trápenia, nedostatok materiálnych dobier, nervozita, nepokoj, nepohoda, strach, úzkosť, zdesenie, neistota, teda jedným slovom kríza, čo v tomto význame a ponímaní nemusí byť len tá hospodárska, vtedy si na neho spomenieme. Veď, čo by to bola za kríza, keby nami poriadne nezatriasla? A to, prosím, nechápte zle! Myslím to z tej dobrej stránky, nie že by som túto situáciu zľahčoval a že by sa ma vôbec nedotýkala. Veď aj mnou osobne už neraz zalomcovala a pohýna ma aj teraz. Pobáda ma prihovoriť sa vám slovami nádeje. Tej nádeje, ktorá zomiera vždy až posledná a siaha až za hrob. To znamená, že pokiaľ žijeme, stále musíme nosiť v sebe posolstvo nádeje, stále musíme dúfať v dobrý koniec všetkého. Posolstvo nádeje nám prinášajú aj mnohé kresťanské sviatky (najnázornejšie sú tie na Veľkú noc). Cez sviatky, ale aj v ťažkých obdobiach rôznych kríz, majú ľudia k sebe akosi bližšie, sú na seba trochu lepší, vylepšujú sa a utužujú medziľudské vzťahy. Chvalabohu! Tak ako sa po dlhej zime so zamračenou oblohou tešíme na krásny východ slnka, keď spoza horizontu vychádza jasná žiara svetla, ale aj tepla a zaplaví celú krajinku, tak očakávame aj my, kresťania, príchod iného Slnka do našich sŕdc, duší a životov, aby ich naplnilo radosťou, nádejou a spásou. Evanjeliová správa o zmŕtvychvstaní Ježiša Krista nám znova otvára nebo, ktoré ľudstvo stratilo hriechom prvých ľudí v raji. On skrze svoje zmŕtvychvstanie priniesol celému svetu nádej na lepší zajtrajšok. Ježiš Kristus potrebuje v dnešnej neľahkej dobe svedkov zmŕtvychvstania. Potrebuje každého z nás, teba aj mňa, majúc na zreteli ohlasovanie tajomstiev viery a nádeje kresťanstva. Dej jedného amerického filmu opisuje udalosť, keď sa istý archeológ rozhodol zistiť skutočnosti o živote Ježiša Krista. Vo svätej zemi našiel jeho hrob, ktorý zodpovedal miestu i polohe podľa zmienky z evanjelií. Rozdiel bol však zásadný, a to v tom, že hrob nebol prázdny. Našli sa v ňom pozostatky človeka, muža v strednom veku, ktoré majú približne 2000 rokov. Na pozostatkoch boli zjavné stopy po ukrižovaní. Takýto objav viedol archeológa k vyhláseniu, že našiel hrob Ježiša Krista, čo znamená, že Kristus v skutočnosti nevstal z mŕtvych a celé učenie kresťanstva je obrovským omylom. V ďalšej časti filmu je poukázané na reakciu sveta voči zisteniu objavu. Zhasínajú večné svetlá v kostoloch a svätostánkoch. Kňazi sklamaní odchádzajú a opúšťajú farnosti a im zverený ľud. Kostoly sa menia na sklady a zapadajú prachom. Avšak záver filmu je pre diváka prekvapujúci. Na scénu prichádza režisér filmu a vysvetľuje, že asi takto by vyzeral celý svet, keby Ježiš Kristus nevstal z mŕtvych. Uviedol, že túto udalosť si vymyslel preto, aby ukázal ako ťažko je žiť bez viery. Režisér končí svoj prejav slovami: „Prosím vás, porozmýšľajte o tom!“ Aj ja vás prosím, aby sme sa viackrát do roka (nielen na Veľkú noc) zamysleli nad vlastným životom a vlastnými dejinami spásy. Aká by bola naša viera, čím by bola pre nás Cirkev, keby sme nemali nádej? Kristus svojím učením vzbudzoval u ľudí vieru, ale tá viera rástla len vďaka nádeji. A našou najväčšou nádejou je práve Kristovo zmŕtvychvstanie. Hoci sme plní pochybností, obáv z budúcnosti, sociálnej neistoty pri strate zamestnania, predsa je potrebné oživovať v sebe dispozíciu nádeje, ku ktorej sme povolaní všetci. Máme ju vkladať do tých najrozličnejších procesov a pochodov, vnútorných i vonkajších, ktorými sme v tejto pohnutej dobe stvárňovaní. Lebo budúcnosť bude patriť tomu, kto dokáže ľuďom ponúknuť bezpečnú nádej. Prekážky nás nesmú na pozemskej ceste zlomiť, ani položiť na lopatky, ale naopak majú nás ešte viac zoceliť, posilniť a vzchopiť. Pre tento dôvod je život pre nás príležitosťou a prostriedkom na dosiahnutie spásy duše. Pretváranie sveta, posväcovanie času a napĺňanie priestoru láskou sa začína vo vnútri každého z nás. Veď nakoniec ľudia statočne znášajúci nešťastie, ťažký údel, či pohnutý osud sú pre mnohých príkladom, inšpiráciou a zdrojom motivujúcej nádeje. Aj dnes Kristus opäť zomiera na tvárach tých najbiednejších, odsudzovaných, utláčaných, zbedačovaných. Avšak z kríža aj pre nich vyžaruje nádej. V dnešnom svete sa totižto bez obety žiť nedá. Naše osudy sa bez obetí nezaobídu. Každý musí zaprieť seba samého, zobrať na plecia svoj vlastný kríž a nasledovať trpiaceho Krista. On je realitou aj pre 3. tisícročie, je zmyslom ľudských dejín, jedinou pravou nádejou. Kto s ním trpí, ten s ním bude žiť aj po smrti oslávený. Bez nás samých, bez nášho pričinenia nás nespasí. Spásu duše musí mať každý sám vo vlastnom záujme. Posolstvo vznešenej Božej nádeje nám ju veľkoryso ponúka. Rozhodnutie je len a len na nás.