Nečakaná bodka za životom

Autor: Peter Ďuroška | 20.7.2011 o 14:32 | Karma článku: 10,99 | Prečítané:  1554x

Nedávno ma hlboko zasiahla správa o náhlej, rýchlej a predovšetkým nečakanej smrti bývalého spolužiaka z vysokoškolských štúdií. Krátku dobu sme bývali spolu na jednej izbe – infirmárke. Už dlhšiu dobu pôsobil v zahraničí, v jednej z farností Bazileja. Vekom bol v najlepších rokoch života.

Keď bol na Slovensku, často navštevoval aj našu obec. Bolo tomu tak aj teraz. Pár dni pred smrťou. Počas svojej dovolenky. Prišiel, akoby sa chcel rozlúčiť. So svojimi priateľmi. S miestami, kde rád chodil. S domovinou. Prišiel zomrieť do vlasti. Odovzdať dušu Stvoriteľovi. Na túre, v prírode. Puklo mu srdce. Pochovali ho do rodnej zeme. Z dovolenky sa ku svojim farníkom už nevráti. Odišiel navždy domov. Do večnosti... Celý náš život je sprevádzaný každodenným zomieraním. Každý z nás sa deň čo deň približuje k smrti. Či si to uvedomuje alebo nie, je to skutočnosť. Realita smrti je neodvratná. Otázkou je len to, či sa na stretnutie s ňou pripravujeme. Ako nám pripomína filozof Seneca: „Aby sme sa smrti nebáli, musíme na ňu myslieť.“ Názorne to vykresľuje nasledujúci príbeh. Sultánov sluha preľaknutý vbehol do izby svojho pána a na kolenách ho prosí o najrýchlejšieho koňa. Vystrašeným hlasom hovoril sultánovi, že v záhrade čaká smrť a prstom ukázala práve na neho. Preto chcel čo najrýchlejšieho koňa, aby mohol utekať niekde ďaleko, kde ho nenájde. Sultán bez rozmýšľania dal svojmu obľúbenému sluhovi koňa a on ihneď na ňom odcválal do Basry. Medzitým sa vybral panovník vonku na prechádzku do záhrady, kde aj on stretol smrť. Bez váhania sa jej spýtal, čo tak vyľakala jeho najlepšieho sluhu. Smrť mu odpovedala, že ona ho vôbec nechcela vystrašiť, len ju prekvapilo, čo tu ešte robí, keď má s ním dohodnuté stretnutie večer na námestí v Basre. Poučný príbeh, ktorý nám všetkým žijúcim pripomína, aby sme nezabúdali na svoju vlastnú smrť, pred ktorou nebudeme môcť ani my nikde ujsť, ani sa nikde nedokážeme pred ňou skryť. Dag Hammarskjold, švédsky diplomat, nositeľ Nobelovej ceny za mier, ktorý bol od roku 1953 generálnym tajomníkom OSN až do svojej nečakanej tragickej smrti pri havárii lietadla v roku 1961, keď si práve plnil svoje poslanie (v misii išiel do Konga vyjednávať prímerie medzi povstaleckými domorodcami a jednotkami OSN) sa vyjadril: „Kedysi bola smrť iba kýmsi z mojich známych. Dnes si sadá so mnou k jednému stolu a musím sa s ňou spriateliť.“ Áno, so smrťou sa musíme naučiť žiť, lebo každý deň si sadá aj k nášmu stolu a bytostne sa nás dotýka. V tomto smere žiadna rodina nezostane ušetrená. Pamätám si na homíliu zosnulého priateľa, kňaza, ktorú u nás predniesol počas jednej hodovej slávnosti. Náš život musí ovládať veľká myšlienka. Boh je verný! A jeho vernosť sa prejavuje mnohými spôsobmi, len ich musíme odhaliť. Len tak ho objavíme všade a vo všetkom. Ako horlivo sa dokážeme angažovať za seba, vo svojom vlastnom záujme. Čo takto horlivo sa angažovať aj za Boha, v záujme spásy duše? Lebo Boh dá raz bodku aj za naším životom. Tebe, priateľu, Boh už túto bodku urobil. Povolal Ťa na nebeskú hostinu, ktorú si slávieval tu na zemi. Nech Ti dá za to teraz večnú odmenu. Odpočívaj v pokoji!
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?