A tak sa ho jedného dňa na takéto správanie opýtala. Jeho tak trochu hanblivá odpoveď ju však prekvapila: „Ale mami, to vieš, že sa za teba nehanbím! Ja len, že keď vypadáš tak mlado, sa bojím, aby ma kamaráti nepodozrievali, že mám novú priateľku.“ Jej starosti sa okamžite ako šibnutím čarovného prútika rozplynuli. Táto príhoda ma napadla v súvislosti s reklamou, ktorá už dlhšie fičí v televízii. Síce ani neviem, čo táto reklama propaguje, aj v nej sa odohráva čosi podobné. U chlapca, ktorý má doma kamaráta, ktosi zazvoní pri dverách. Kamarát otvára dvere, vchádza mladá dáma. Kamarátova reakcia bola asi v tom zmysle, že prichádza nejaká chlapcova priateľka. Ale on to zabije: „Ahoj, mami!“ Naše mamy už síce nemusia vyzerať tak dobre a mlado, aby si ich známi pomýlili s našimi partnerkami, ale sme radi, že ich vôbec ešte máme. Veď kto by sa viac tešil z našich detí (teda okrem nás samých rodičov), ak nie ony? Vidia sa v nich, vidia v nich pokračovanie vlastného života. Vidia v nich ďalšiu generáciu, do ktorej vkladajú nádej, že sa raz možno budú mať lepšie. Ony, ale aj ich vnúčatá.Takže, mami, aspoň takto krátko: ďakujeme, že Ťa máme, zlatko!
Mami, iba krátko
Istá žena sa veľmi trápila nad chovaním svojho pätnásťročného syna. Vždy, keď išli spolu navonok a prechádzali mestom, syn kráčal o krok pred ňou. Myslela si, že sa za ňu hanbí.